Billy Goldberg: Ako sme sa s Markom Leynerom zoznámili a pustili do tohto hrdinského projektu s titulom Prečo majú aj muži bradavky? Je to dlhý a temný príbeh, priam donkichotská púť. Cesta dvoch priateľov, ktorí sa usilujú splniť takmer nemožnú úlohu. Tvoríme nevyváženú dvojicu. Ja pracujem ako lekár na pohotovosti Newyorskej fakultnej nemocnice a Mark je úspešný románopisec a scenárista. Nepredstavujeme ideálny literárny pár, ibaže naše cesty sa stretli a potom... Všetko sa začalo v jednu mrazivú, búrlivo rušnú noc v pohotovostnej ambulancii našej nemocnice. O napísaní tejto knihy som uvažoval niekoľko rokov. Zhromaždil som otázky a rozmýšľal o odpovediach, ale chýbala mi odvaha pustiť sa do takej chúlostivej štúdie, ba dokonca napísať ju. Najali ma ako odborného poradcu pri tvorbe televíznej drámy Wonderland. Bola to niekoľkodielna realistická dráma z prostredia psychiatrickej pohotovosti a z väzenské-ho psychiatrického oddelenia. Hra zobrazovala atmosféru lekárskej pohotovosti a mojou úlohou bolo vniesť do nej realitu zdravotníckeho zariadenia. Mal som teda scenáristom ukázať náš chaotický svet. Väčšina filmových a televíznych scenáristov nevie nič o skutočnom nemocničnom živote, preto ich ohúrili organizovaný zmätok, kaluže krvi na úrazovom oddelení a môj svet, ktorý je kombináciou vedy a ľudského utrpenia. Jeden z producentov ma informoval, že v tú noc ma v službe navštívi Mark Leyner. Považoval som sa za sčítaného človeka, ale nikdy som nepočul o tom nespútanom postmodernistickom superhrdinovi (Markov opis samého seba). Rýchlym prieskumom cez Google som odhalil, že publikoval veľa románov, jeden z nich s názvom My Cousin, My Gastroenterologist/Môj bratanec, môj gastroenterológ. Dozvedel som sa aj to, že pre MTV pripravil námet seriálu Iggy Vile, M. D. Bol som prekvapený a vôbec som netušil, s akým človekom sa stretnem, ale bol som zvedavý. Tú noc som pri lôžku pacienta asistoval pri zavádzaní nazogastrickej sondy (špeciálna hadička, ktorá sa zavádza cez nos do žalúdka, pozn. red.), keď mi sestra oznámila, že mám návštevu. Zložil som si rukavice, odtiahol záves a predo mnou stál Leyner. Ani lekárska prax ma nepripravila na stretnutie s týmto mužom. Jeho mohutná, svalnatá hruď pripomínala bulharského vzpierača a prehnaná žoviálnosť zasa pubertálne dievča. Bľabotal akoby pre seba a napchával sa hrsťami slaného pečiva z papierového vrecúška. Čoskoro som zistil, že Leyner sa líši od všetkých televíznych scenáristov, s ktorými som sa dovtedy stretol. Bol to medicínsky samouk so zarážajúcou, bizarnou encyklopedickou výbavou tajomných zdravovedných vedomostí. Za päť minút ma zasypal informáciami o farmakokinetike durmanu, ktorý na Fidži užívajú kanibali ako ľudový liek na zažívacie ťažkosti, o „čertovej" nohe, plesniach v rozkroku a nevysvetliteľnom výskyte nadpočetných semenníkov u mužov v pensylvánskom Wilkes Barre. Tušil som, že noc bude zaujímavá. ...