Priebeh opätovného vstupu sa v žargóne Cirkvi nazýva „rekonciliácia“, zmierenie. Tajomstvo spočíva v tom, že sa nehľadá to, čo rozdeľuje, ale to, čo spája. Keď som so svojím františkánskym pátrom odriekal nad Bibliou Apoštolské vyznanie viery, dali sme si horcovú pálenku, ktorá sa odrazu objavila v jednej skrini, a posilnení duchom zbožnosti a múdrosti sme natrafili na Pána Boha. Lebo sme si mysleli, že sa to tak patrí.

Môj návrat k Bohu a do Cirkvi sa koniec koncov vzhľadom na flirty a obletovanie nijak neodlišoval od veľkej lásky. Tu sa počíta iba nádej alebo zronenosť, viera alebo temnota – tá alebo žiadna iná. A mňa pritom ani tak nezaujímala Cirkev zdola alebo tá zhora, ale vždy iba tá od NEHO. Jej miesto je určené už dvetisíc rokov a nesmie sa opustiť. Je vždy tam, kde je kríž. Iba kríž. Ale pod jeho kmeňom sa skrýva vôbec nie veľmi hlboko tajomstvo sveta.

Život ide ďalej. Spím rovnako zle ako predtým a ešte aj dnes mi padne nesmierne ťažko, aby som krotil svoje priania a nestal sa ich zajatcom. Veľa otázok zostalo nezodpovedaných. Niektoré ma trápia, ale prišiel som na to, že tie ostatné nestoja za to, aby som sa s nimi zahadzoval. Ale tiež som sa začal pozerať z iného uhla pohľadu a snažím sa, aby som vymoženosti náboženstva neprijímal iba ako samozrejmosť. Lebo viem, že ich musíme v budúcnosti obhajovať rovnako ako demokraciu a mier.

Moje chápanie záležitostí viery sa stalo celkom naivným a nemôžem vylúčiť, či nebude ešte naivnejšie. Dôležité je nájsť stred, ktorý z viery nerobí niečo fanatické, ani príliš obyčajné. Človek musí mať trocha dôvery. Lepšie povedané, dosť veľa dôvery. Musí mať vďačnosť, aby sa naučil niečo si vážiť. Človek potrebuje byť pripravený načúvať slovám, symbolom, Božím zásahom, pomoci druhým – bez nich to nejde. Nakoniec potrebuje vyrovnanosť a rozvážnosť. Ako hovorí príslovie: anjeli vedia iba preto lietať, lebo neprikladajú ničomu veľkú váhu.