Kedysi sa to tu, milé deti, len tak hemžilo strašidlami. Keď padol na hory súmrak, zahalil kraj do svojej čiernej hune a v nej všeličo ukryl. Nie nadarmo sa vravelo, že noc ma svoju moc! Najlepšie sa v nej darilo strašidlám.

Ľudia na Kysuciach si stavali svoje obydlia vysoko v horách, v kopcoch uprostred nekonečných temných lesov. Nuž nečudo, že keď museli v noci tadiaľ isť, v tme hustej ako kolomaž, stávalo sa, že občas natrafili na tajomné bytosti, ktoré nemuseli mať s chudákom práve počestné úmysly. V pralesoch, kde niekedy sotva prenikol slnečný lúč, v hlbokých roklinách, v ráztokách, na krížnych cestách alebo pri hlbokých zátočinách kysuckých riek, tam všade sa príležitostne vyskytovali. Mali svoje obľúbené miesta a sotva by ste ich stretli niekde inde.

Kysucké hory boli kedysi divoké, tajomné a nebezpečné. Na mnohých miestach ešte dnes zamrazí človeka v chrbte. Ibaže strašidiel už akosi niet. Stratili sa, odsťahovali do iných svetov, ktoré sú zatiaľ ukryté našim zmyslom a rozumu.

Sám som sa túlal nocami a hľadal ich, ale márne. Stará vrchárka mi raz povedala, že sa akosi vytratili po fronte − II. svetovej vojne − zo strachu pred modernými zbraňami. Možno. Azda im prekážajú výdobytky civilizácie, rozhlas, televízia, naše mobilné telefóny, vesmírne výskumy, prúdové lietadla a čo ja viem, čo ešte. Možno to rušilo ich frekvencie. A nakoniec asi pochopili, že najväčším strašidlom, ktorého sa treba báť, je človek sám, a ich už v našom svete netreba.