Prehra
PRVÁ EPIZÓDA
Kaukazský zajatec
Elbrus, jar 1986
… sneh nám vŕzgal pod nohami; vzduch zredol natoľko, až bolelo dýchať; krv každú chvíľu udierala do hlavy, ale spolu s tým mi prazvláštne pocity prúdili všetkými žilami, bolo mi ľahko na srdci, že sa nachádzam tak vysoko nad svetom: viem, je to detinské, nepriečim sa, ale ako sa oslobodzujeme od spoločenských pút, sme čoraz bližšie k prírode a bez toho, aby sme si to uvedomovali, stávame sa opäť deťmi…
Michail Jurievič Lermontov: Hrdina našich čias*
- Preklad z ruského originálu Mark Verin
Hrozivý zvuk kolies zobudil Gulivera z hlbokého sna. Akoby sa starý autobus už-už rútil zo skalného útesu do hučiaceho Baksanu. Horský potok sa valil do doliny takou silou, že ho bolo počuť až na cestu. Nakoniec sa autobus s rachotom vrátil na všetky štyri kolesá a motor zachrčal ako zranené zviera. „Na Karpetné zdechnul kůň!“ zavyl pripitý český turista, ktorý ešte nestihol vytriezvieť po trojhodinovom lete z Moskvy do Mineraľnych vod. Strach z muzeálnej Tu104-ky topil v domácej slivovici z plastovej fľašky. „Toš si dejme po púlce!“ pobádal ho mladší spoločník, ktorý mal po celý čas lyžiarsku čiapku nasadenú až po obočie. Dokonca i pri raňajkách v elitnom moskovskom hoteli Nacionál. Podľa ruskej sprievodkyne Táničky sa tam dostali dozaista omylom. „Jsem z toho zmatena,“ vysvetľovala so silným ruským prízvukom a hrabala sa v papieroch, ktoré vytiahla z tašky s nápisom Intourist. „Na zpáteční ceste budete ubytovaní v hotelu pro turisty v Čeriomuškách. Tak si to hezky užijte! Noc v hotelu přímo naproti Rudému náměstí. Jako Američani!“ Vrátnik v zlatom vyšívanej livreji civel na lyžiarov, ktorí sa vyvalili z červeného autobusu s rovnakým nápisom ako na Táničkinej kabelke, a s nevôľou otváral dvere hlučnej skupinke. Ešte viac frflal, keď uvidel v bruchu autobusu batožinu, ktorú mal uložiť do úschovne. Ťažké batohy a obaly s lyžami zrejme ešte v Nacionáli nenocovali. Na pomoc si privolal údržbára, staršieho vysmiateho mužíka v montérkach, ktorý si hravo poradil s nákladom. V Moskve vládla marcová zima, ale na uliciach už neboli kopy zamrznutého snehu. Milicionár, ktorý skamenel rovno naproti vjazdu vládnych vozidiel do Kremľa, bol zababušený do čierneho kožucha. Okraje ušianky sa opierali o kožušinový golier, ktorý zakrýval skoro celú hlavu. Akoby nemal tvár. Večer Červené námestie nepôsobí tak monumentálne, ako keď je zaliate denným svetlom. Zaniká aj hluk áut z prospektov, ktoré obkolesujú Kremeľ. Žiara pouličných lámp a reflektorov spolu s námrazou pokrývajú budovy hrubou mosadznou patinou. Reflektory vrhajú ostré lúče na päť písmen vytesaných do červeného mramoru mauzólea a na červenú vlajku, ktorá sa majestátne vlní na hlavnej kremeľskej veži. Chrám Vasilia Blaženého a pomník Minina a Požarského pôsobia ako z rozprávky… Guliver nemal Moskvu v láske. Nikdy mu neprirástla k srdcu. Všetci sa tu za čímsi naháňajú, prevážajú sa z miesta na miesto, akoby boli na veľkej stanici a hľadali správny vlak. V metre sa mu nikdy nik neprihovoril. V Leningrade sa ti „babuška“ zahľadí do očí a po chvíli sa niečo opýta. Len tak, zo zvedavosti. Tu sú tváre akési neprívetivé, bál by si sa ich opýtať na cestu. Ahá, prijezžij,1 povedia si. Jeden z tých, kvôli ktorým je Moskva preplnená. Poznajú len vagzal a CUM.2
–––––––––––– 1 v zmysle nežiadaný návštevník 2 CUM – skratka centrálneho obchodného domu
Teraz sa tu mal stretnúť s priateľom. S človekom, s ktorým prežili skoro štyri roky v Leningrade, vo vysokoškolskom internáte, na piatom poschodí bývalého verejného domu, na nábreží rovno oproti Zimnému palácu. Od rozlúčky ubehlo šesť dlhých rokov. Po skončení štúdia sa snažili udržiavať kontakt, ale vymenili si len pár listov a prianí k sviatkom. Tvár blízkeho človeka sa mu už-už vytrácala z pamäti, keď mu z ničoho nič zatelefonoval z Moskvy. Veľa sa však od neho nedozvedel. „Príď! Čo budeme trepať po telefóne?! Teraz som v Moskve, ale častejšie bývam na Kaukaze. Zaujímavá práca, aj na šport mi ostáva čas. Ty si vždy rád lyžoval. Príď na Kaukaz, uvidíš, čo je to ozajstná lyžovačka!“ „To je celý Volčok,“ pomyslel si. „Svet – gombička!“ Guliverovi trvalo takmer pol roka, kým nasadol do lietadla na linke Praha – Moskva. Skúšal si to vybaviť ako súkromné pozvanie, ale na veľvyslanectve mu jasne povedali, že na Kaukaz sa môže dostať len ako turista. Nakoniec mu neostalo nič iné, len si kúpiť drahý zájazd v ČEDOK-u a pridať sa ku skupine lyžiarov, ktorí – znudení tatranskými a krkonošskými svahmi – hľadali nové zážitky. Pred odchodom dostal od kamaráta stručný telegram: „V Moskve mi zavolaj…“ Číslo bolo oddelené dvoma pomlčkami. Na konci podpis: „Volcok“. Guliver nikdy necestoval do Ruska ako turista. Iba raz mal sprievodcu. Keď prvý raz priletel do Leningradu, ich skupinu sprevádzala šarmantná úradníčka z ministerstva a prešedivený pán riaditeľ. Po pár dňoch si ho už nikto nevšímal. Sám sa musel orientovať v novom svete. Po roku tam bol už ako doma. Akoby sa tam narodil. Pomohli mu dva omyly, ktorých sa dopustil hneď v prvých dňoch. Keď sa v metre dostal do „tolkučky“ a masa ľudí, ponáhľajúca sa podzemným priechodom, ho doslova zovrela ako v lieviku. Prepadla ho panika. Našťastie rýchlo pochopil, že nemá význam ísť iným smerom. Ušetril veľa síl a možno aj kopancov, ktorými by ho potrestali za každý chybný krok. Druhá lekcia bola oveľa trpkejšia. Dlho sa z nej nevedel spamätať. Nešlo mu do hlavy, že sa také niečo môže stať v civilizovanom svete. Cestoval trolejbusom domov. Keď nasadal, vozidlo bolo poloprázdne, a tak si sadol k oknu. Na ďalšej zastávke nastúpila starenka s paličkou. Guliver vyskočil ako struna a ponúkol jej miesto. Starenka ho odmenila za galantnosť milým úsmevom. Na nasledujúcej zastávke nastúpila matka s dieťaťom. Chlapčisko, mohlo mať sedem-osem rokov, len čo zbadalo miesto pri okne, kde sedela starenka, vrhlo sa rovno k nemu. Starenka vstala a s úsmevom mu uvoľnila miesto. Guliver to nemohol nechať tak a napomenul chlapca, aby starenke prenechal miesto. No vtom sa do neho obula práve ona: „Ako si dovoľujete vyháňať zo sedadla tohto chlapčeka! Veď je to ešte dieťa!“ „Veď práve,“ bránil sa Guliver, „kedy sa naučí slušnosti?“ Starenka z jeho akcentu pochopila, že je cudzinec. Prísne sa na neho pozrela a riekla opovržlivým hlasom: „V čužoj monastyr so svojimi ustavami nelezut!“3 Guliver vystúpil na najbližšej zastávke a celú cestu k stanici metra mu uši horeli od hanby. Ako ho mohla tak surovo potrestať za slušnosť? „Privykaj! To je Sovietsky zväz,“ povedal mu vtedy ktosi zo spolužiakov, ktorý nemal Rusov v láske. No Guliver si len ťažko zvykal na také móresy. Až oveľa neskôr pochopil, že nie je rozumné priečiť sa miestnym mravom. Starší človek, s ktorým sa rozprával o nemilom zážitku v trolejbuse, mu na to povedal: „Nečudujte sa. V krajine, kde v podstate niet rodiny, ktorá by nebola postihnutá vojnou, sú deti ako modla. Sú zárukou nového života. Preto sa k nim správajú s takou pokorou.“ Teraz je v Rusku − ako „inturista“. Pod prísnym dozorom študentky bohemistiky, ktorá si privyrába ako sprievodkyňa. „Promiňte, můžu vám taky říkat Gulivere?“ „Da, konečno. Ja ne obižus,“4 vraví jej s úsmevom. „Som Slovák, nehovorím po česky, hoci im rozumiem veľmi dobre. Nechcem bratov urážať svojím akcentom.“
3 Nelez do cudzieho chrámu so svojimi móresmi! (príslovie)
4 Áno, samozrejme, neurazím sa. 3 Nelez do cudzieho chrámu so svojimi móresmi! (príslovie)
„Já vám rozumím, ale já se musím cvičit v češtině.“ A pokračovala v rozhovore ruskou češtinou, ktorá mu pílila uši, akoby sedel v zubárskom kresle.
Autobus sa už dve hodiny lenivo predieral úrodnými poľami Stavropoľského kraja. Pohľad na osady pri ceste nebudí obdiv. Drevené domy nesú stopy času a lajdáctva, rovnako ako polia, na ktorých ostali zvyšky minuloročnej úrody. Odborníci už dávnejšie upozorňovali sovietsku vládu, že ak sa jej podarí bez poškodenia dostať do obchodov aspoň polovicu úrody z týchto polí, budú police v sovietskych mestách praskať pod váhou tovaru. No ak aj naďalej takmer osemdesiat percent zhnije, budú hladovať. V lietadle si listoval v novom vydaní Argumentov a faktov. Akoby priletel do inej krajiny. Všade samé administratívne problémy, samé procesy a odhalenia prešľapov z minulosti. „To boli doteraz slepí a hluchí?“ pomyslel si. Usmiata tvár nového vodcu na prvej strane, spasiteľa v objatí obstarožného hollywoodskeho „kovboja“. Stačí sa pozrieť z okna autobusu a vidíš, že všetko je celkom ináč… Spomenul si na vtip, ktorý mu rozprával moskovský taxikár: Brežnev s Chruščovom sa zo záhrobia pozerajú na svet a vidia nad Kremľom viať zástavu s heslom: PERESTROJKA! „Počúvaj,“ vraví Brežnev staršiemu kolegovi. „My sme niečo budovali, keď tam dole stále hovoria o akejsi prestavbe?“
Telefón v Moskve neodpovedá. Guliver prešiel už celé námestie, nakukol do CUM-u, vystriedal niekoľko telefónnych búdok, ale stále nič. Stalo sa niečo? Alebo si Volčkov z neho opäť vystrelil? Celkom by to od neho vystalo. Niekedy sa správa ako dieťa. Prečo mu poslal telegram s telefónnym číslom?… Už ho nebavilo len tak sa prechádzať po meste v marcovom mraze. Vrátil sa do hotela. Pri vchode ho privítal nový vrátnik a nástojčivo sa dožadoval hosťovskej „kartočky“. V recepcii už bolo ticho a pokoj. Staršia pani prísnym pohľadom ponad okuliare sledovala Gulivera až k výťahu. Skôr ako sa otvorili automatické dvere, začul hlas: „Hello, mister Guliver!“ Neveril vlastným očiam. Stála pred ním Anna. S otvoreným náručím sa k nemu rozbehla a skôr ako ju stihol objať, mocne sa privinula k nemu, akoby sa bála, že jej unikne ako prízrak. „Kakimi suďbami?“5 zvolal dojatý, len čo sa oslobodil z jej zovretia, ťažko lapajúc dych. Priložila ústa k jeho uchu a šepla: „Davaj lučše na anglijskom!“6 Otočila hlavu k pozornej recepčnej, ktorá ich nespúšťala z očí. „What a surprise! What the hell are you doing here?“7 Vzala ho pod pazuchu a odviedla k baru za rohom, kam nesiahal zvedavý zrak recepčnej. Za pultom stál mladý muž v čiernej košeli s pestrým kvietkovaným motýlikom. Usmial sa na dvojicu a ponúkol im miesto oproti. Len čo sa usadili, položil pred nich malý tanierik so zmesou píniových orieškov a slnečnicových jadierok. „Would you like some drink?“8 „Ne bez udovoľstvija,“9 odpovedala Anna s charakteristickým „batickým“ akcentom. Guliver bol v rozpakoch, akú rolu mu Anna pridelila. Rozhodol sa však pokračovať v hre. „Scotch would be the right one, wouldn’t be?“10 povedal Anne. „To už stačí,“ usmiala sa potmehúdsky. „Tomu nerozumieš. Máme tu suchý zákon. Keď chceš, aby ti naliali dačo ostré, musíš sa tváriť ako cudzinec.“ „No ja som cudzinec!“ namietol. Mladý muž sa zasmial a nahol sa ku Guliverovi: „Ale vy nie ste valutový cudzinec, takže na vás platia sovietske zákony.“ „Konečne sa cítim ako doma,“ povedal so sarkastickým úsmevom. „Tagda dvesti gramm dľa meňa i bakal šampanskovo dľa mojej devuški!“11
––––––––––––– 5 Akým riadením osudu? 6 Hovor radšej po anglicky! 7 Aké prekvapenie! Kde sa tu, dočerta, berieš? 8 Dáte si niečo na pitie? 9 S radosťou. (slangový výraz) 10 Škótska bude asi najlepšia, všakže? 11 Takže pre mňa dve deci a pre moje dievča pohár šampanského.
Anna ho pobozkala na líce a natiahla k nemu ruku. Vzal ju do svojej dlane a pevne ju držal, až kým sa na pulte neobjavili objednané nápoje. Pripili si na stretnutie. Bože, ako ju miloval! Stále neveril, že drží za ruku ženu, po ktorej túžil celé roky. Ženu, ktorá mu nikdy nedala šancu priblížiť sa k nej bližšie ako k priateľovi. Aj v tridsiatke vyzerala ako sedemnástka. Dlhé vlasy ľanovej farby jej padali až kamsi pod lopatky. Česala si ich na stred a nechala voľne padať na hruď i na ostré, skoro atletické plecia. Bola o pár centimetrov vyššia od Gulivera a často ho dráždila oslovením „moj malyš“. Jej bystré prenikavé oči nestrácali lesk a chlapčenskú roztopaš. Smiala sa veľa a naozaj zo srdca, čo zanechalo stopy: sotva viditeľné vrásky okolo očí a po oboch stranách úzkych, modigliansky dokonale vykrojených úst. Čím bola nedostupnejšia, tým väčší blázon bol do nej. Raz mu celkom vážne povedala: „Keby som si nebola istá, že nemáš sklony k samovražde, nechala by som ťa na pokoji. Ťažko by som znášala stratu takého priateľa.“ „Nechcel by som byť v koži tých, pri ktorých si na to nemyslela,“ oplatil jej rovnakou mincou. Zhovárali sa o všetkom možnom, vymieňali si vety ako pingpongové loptičky. Bolo mu jasné, že tu nie je najvhodnejšie prostredie, nechcel však prísť o túto príležitosť, a tak celý čas rozhovor naťahoval a nepúšťal jej ruku. „No, mne para!“12 riekla nakoniec rezolútne a šikovne si uvoľnila ruku zo zajatia. „Aké máš číslo izby? Nechám ti na recepcii malý darček. Len si ho ráno nezabudni prevziať.“ Vstala od pultu a skôr ako sa stihol spamätať, položila pod tanierik s orieškami päťdolárovú bankovku a pobrala sa k východu. „Dvestopäťdesiatšesť,“zvolal Guliver. „Viem, všimla som si to na kľúči. Len si ho tam nezabudni!“ zasmiala sa. V hotelovej izbe sa cítil sám a stratený. Opäť preskočila iskra. Vzbĺkol plameň a vzápätí ho zahasil prievan náhody. Mohla jeho cesta na Kaukaz súvisieť s týmto nečakaným stretnutím? Iste by sa umáral myšlienkami až do rána, keby zrazu nezačul tiché klopanie na dvere. „Kto to môže byť?“ pomyslel si. „V takomto hoteli asi nebudú farcovščiki.“13 Aj tak im nemá čo ponúknuť. Všetky peniaze minul na zájazd a tých pár rubľov, čo si vymenil, postačí nanajvýš na kávu v bufete a noviny. Zrýchlené údery srdca mu čosi našepkali. Ešte skôr, ako sa štrbinou v dverách presvedčil o správnosti predtuchy, polohlasne vyriekol jej meno: „Anna!“
V Naľčiku sa zastavili na plánovanú prestávku. Tánička všetkých dôrazne upozornila, že sú povinní hlásiť sa po ceste na kontrolných „punktoch“ GAI. „Je to kvůli vaši bezpečnosti,“ zdôraznila. „Jen vás prosím, nevzdalujte se od nádraží. Aby jsme vyjeli včas…“ Keď Guliver vystupoval, všimol si, že miesto vodiča je už prázdne. Prešiel niekoľko desiatok metrov a zazrel ho stáť pri modrom „žigulíku“. O čomsi sa zhováral s človekom, ktorý sedel v aute so spusteným oknom. Guliver im nevenoval väčšiu pozornosť. Muž v aute podal niečo vodičovi, ten sa obzrel cez plece, akoby sa obával, či ho niekto nesleduje. Keď sa im stretli pohľady, Guliver už nemal čas uhnúť zrakom. Obom mužom sa asi zdal podozrivý. Dvere žigulíka sa rázne zatvorili a auto zmizlo za bránou. Vodič sa stratil medzi autobusmi. Guliver tam chvíľu stál a keď okolo prechádzala dievčina v športovej bunde, opýtal sa jej: „Vy nepodskažete, kde zdes možno kupiť cholodnyje napitky?“14 „A vot tam, rjadiškom, kiosk.“15 Kúpil si pepsi v netypickej hladkej sklenenej fľaši s papierovou nálepkou v azbuke. Pepsi je tu už skoro desať rokov. Vtedy využili hlúposť majiteľov konkurenčnej značky, ktorá sa rozhodla bojkotovať moskovskú olympiádu. Keby ju predávali chladnú, možno by chutila aj Guliverovi. Takto nevypil ani polovicu a nechal ju na stole. Keď nastupoval do autobusu, vodič už sedel na svojom mieste. Keby pohľad zabíjal, padol by Guliver s prestreleným srdcom už na prvom schodíku. Nevedel, či sa má usmiať, alebo ináč dať vodičovi najavo, že nie je nepriateľ, že bol len náhodným svedkom akejsi transakcie, ktorá ho vôbec nezaujíma. Pod širočiznou šiltovkou spopod hustého zrasteného obočia žiarili dve hlboko do lebky zasadené čierne oči dravca. Jeho hrozivý výraz dokresľoval orlí nos a takmer neviditeľné ústa zakryté ostrými fúzmi. Guliver na chvíľu zastal a priateľsky sa ho opýtal: „Nam ješčo dolgo jechať do Eľbrusa?“ „Neznaju,“16 odvrkol šofér. Vrátil sa na svoje miesto. Chvíľu premýšľal, či urobil dobre. Napokon, šofér možno pochopil, že to bolo len nedorozumenie. Guliver bol na Kaukaze prvý raz. Nebolo to preňho vysnívané miesto na zemi. Veľa počul o Pamíre, o Bajkale, o sopkách na Ďalekom východe. Kaukaz poznal tiež iba z počutia. Keď sa prvá úspešná výprava slovenských horolezcov vrátila z Everestu, rozprávali mu, ako trénovali na Kaukaze. Prečo na Kaukaze? Odpoveď bola jednoduchá: Elbrus je spiaca sopka, a hoci je vysoká menej ako šesťtisíc metrov, sú na nej podobné podmienky ako na osemtisícovke. To ho lákalo najviac. Pokiaľ išlo o južanov v Sovietskom zväze, ani s nimi nemal veľa skúseností. Pri pohľade na filmové komédie z tohto prostredia sa mu zdalo, že všetci sú veselí a dobrosrdeční. Krásne spievajú, častujú sa výborným vínom a ešte lepším koňakom. Skôr ako obrátia do seba obsah čudesne zahnutého kalicha, uctia si hosťa dlhým prípitkom. Jeden si zapamätal a rád ho opakoval priateľom: „A teraz si vypime na rakvu pre nášho vzácneho hosťa.“ Všetci prítomní sa pozerajú na seba, či sa nepomiatol. No ten sa lišiacky usmeje a pokračuje: „Tú rakvu vytesáme zo storočného duba.“ Hosť je stále v rozpakoch. Hostiteľ sa ešte raz zoširoka usmeje a dokončí prípitok: „A ten dub zasadíme zajtra. Na zdravie!“ V Leningrade majú najlepšie miesta na kolchozných rínkoch. Spoza hustých čiernych fúzov svietia ich snehobiele zuby alebo celý rad zlatých koruniek. Predávajú voňavé mandarínky a chutné granátové jablká, sladké hrušky, sušené južné plody, hrozno, ale aj korenisté šťavy k mäsu, skvelú adžiku a nakladaný cesnak. Všade ich počuť, často sú dotieraví, inokedy aj agresívni, ale nikdy nie hrubí. Ich hlas akoby bol hlbšie zasadený v hrdle. Používajú kvetnaté výrazy, ktoré bežne nepočujete: „Prychodzy ku mne, dorogoj, prychodzy! Gostem budeš, butylku postavyš, chozjajin budeš! Prychodzy, dorogoj!“17 Leningradčania o nich hovorili so závisťou, vraj sú to boháči. Dievčatá považovali za šťastie lapiť si Gruzínca za manžela. „Na rukách ma bude nosiť,“ vravievali. Michail Lermontov prežil na juhu krušné chvíle ako dôstojník a vo svojich románoch zanechal menej priaznivý obraz horských národov. Za poznanie zaplatil najvyššiu cenu, hoci jeho osudovým protivníkom v súboji bol iný ruský dôstojník. Tak či onak, krvná pomsta, krutosť a nezničiteľný vzdor sú neoddeliteľnou súčasťou Kaukazu. Stretáva sa tu viac tradičných kultúr, v ktorých sa česť, vernosť či pomsta vykladajú celkom ináč než v „rozmaznanej“ Európe. Guliver na chvíľu opäť zaspal. Po prebdenej noci plnej vášne a nežného milovania sa cítil ako v inom svete. Možno k tomu dopomohla i nadmorská výška. Autobus skuvíňal po strmých horských útesoch a za oknami sa striedali pohľady na nedosiahnuteľné skalné končiare. Nad nimi bila do očí belasá obloha. Čím bližšie boli k Elbrusu, tým viac sa duša uvoľňovala a otvárala novým zážitkom. Všetko zlé, pocity neistoty a večného tápania sa rozpúšťali ako srieň. Zdalo sa mu, že ozajstné šťastie je na dosah. Len mať dosť síl dotiahnuť sa k nemu.
Po celej ceste dolinou Baksanu nestretli jediné vozidlo. Vodič autobusu predvádzal krkolomné kúsky: zdolával strmé stúpania a následne sa spúšťal do údolia rýchlosťou voľného pádu, aby ho vzápätí sila zotrvačnosti vyniesla do výšky nasledujúcej serpentíny. Cestu iste pozná naspamäť. Sedel za volantom bez strachu či vzrušenia. Akoby šiel po širokej, nudnej autostráde. Niektorí cestujúci ťažko znášali to šialené hojdanie po skalných útesoch. Keď im došla pálenka vo fľaši a všetky pesničky sa obohrali, aj českí lyžiari zaspali spravodlivým spánkom. Za osadou Elbrus sa cesta vyrovnala. Namiesto skalných útesov sa za oknami objavili statné ihličnany. Ani stáročné borovice však celkom nezakryli výhľad na biele koruny kaukazských velikánov. Guliver si všimol, že stromy sú obrastené dlhými striebristými fúzmi. Premieňali borovice na rozprávkové postavy. Neskôr sa dozvedel, že tieto neobvyklé ozdoby sú zriedkavé lišajníky, ktoré sa vyskytujú len v oblastiach s mimoriadne čistým ovzduším. Keď autobus konečne zastal pred hotelom Itkol, takmer všetci cestujúci spali. Hodinky ukazovali osem hodín, ale na oblohe ešte žiarilo svetlo zapadajúceho slnka. Odrážalo sa od bielych končiarov a kdesi na opačnom konci sa tmavofialová clona strácala v nočnej černi. Tam, kde už panovala noc, sa jagali nekonečné reťaze hviezd, usporiadané v hĺbke vesmírnej nekonečnosti. Guliver vyšiel z autobusu a so zaklonenou hlavou cúval dozadu, aby mohol zrakom zachytiť ten neobvyklý úkaz. Pripadal si ako kozmonaut, ktorý z výšky vidí hranicu dňa a noci. Vtom ho zozadu ktosi schmatol za plece: „No zdravstvuj, Guliver!“ Otočil sa za hlasom, ktorý nemohol nespoznať. „Volčonok!“ zvolal dojatý. „A kovože ješčo ždal, duračok! Partijnuju delegaciju, što li?“18 Muži sa objali a podľa slovanského zvyku sa tri razy pobozkali. „S prijezdom, družišče!“ Vrátili sa k autobusu a pomohli vykladať batožinu. Plecniaky sa počas divokej jazdy pomiešali s dlhými lyžiarskymi vakmi. Trvalo hodnú chvíľu, kým sa všetci dostali k svojej batožine. Každý si obzeral lyže a kontroloval obsah vakov skôr, ako skončili v lyžiarni. Mladá žena, ktorú sprevádzal manžel, všetkým vysvetľovala, aké drahé lyže sú v ich obale. Najradšej by ich mala stále pri sebe. Aj v hotelovej izbe. „To ale nemůžete, tady mají na to svá pravidla,“ snažila sa jej vysvetliť Tánička. Volčkov sa nahol ku Guliverovi a pošepol mu do ucha: „Vstretim sa pozže. U meňa ješčo dela.19 Guliver prikývol a odovzdane nasledoval hlučnú skupinu, ktorá sa z lyžiarne presúvala do hlavnej budovy. Veľmi mu pripomínala ich vysokoškolský internát. „To u nás ve Špindlu se vůbec nemusíš bát o své lyže. Každý má vlastní skřínku. A vůbec, toto už není Evropa. Takový azijský nepořádek! Divím se, že zde už neběhají v laptích.“20 Guliver si zvykol na také reči. Mal sto chutí zopakovať im príslovie, ktoré mu kedysi povedala starenka v autobuse, ale aký by to malo význam? V Itkole vládol čulý ruch. Lyžiarske zájazdy sa tu striedali od novembra až do mája. Jediné, čoho sa tu vyznávači bieleho športu nemuseli obávať, bol nedostatok snehu. Na ľadových poliach ho stále len pribúda a pribúda. Pri večeri, ktorú podávali vo veľkej hale spojenej s hotelom presklenou chodbou, bol najväčší záujem o rozhovor s tými, ktorí tu už boli dlhšie. „Nemyslite si, že vám dovolia lyžovať, kdekoľvek sa vám zachce. Celý čas za vami niekto sliedi,“ tvrdí mladý muž atletického výzoru. Tvár má celú ohorenú od slnka, pery popraskané od „horolezeckej“ horúčky. „Hovoria si inštruktori, ale ktovie, čo sú to za ‚lyžiari‘,“ – dodáva sprisahanecky. „Jednému chlapíkovi z našej skupiny, ktorý zišiel mimo trasy, pohrozili mastnou pokutou a ktovie akými následkami doma.“ Guliver sa v duchu usmial: „Už vidím, ako ma niekto naháňa po svahu a chce ma pokutovať.“ „A ‚bábušky‘ vás už navštívili?“ pýta sa ohúrených prišelcov skúsená turistka. „Nie. Aké bábušky?“ „Tvária sa, že sú upratovačky, ale sú to kofy z tunajšieho trhu. Jednoducho vojdú k vám a rovno sa opýtajú, čo máte na predaj.“ „Na predaj?“ začudoval sa muž od vedľajšieho stola. „Tu predáte všetko. Od džínsov až po zubnú kefku. Ja asi pôjdem domov v plavkách. Všetko som už predala, ešte aj tento obnosený sveter si jedna z nich u mňa objednala.“ „Len nech vám nenapadne predávať lyže a výstroj,“ dodal muž. „Colníci na letisku by vám na to prišli. Iba ak by ste ich vymenili za nejaké staré, ktoré ponesiete domov.“ „A čo s rubľami, ktoré ste zarobili?“ opýtal sa ich Guliver. „V krajine je suchý zákon, nestihnete ich prepiť.“ „V Moskve poznám pár dobrých obchodov so zlatom a s drahokamami. Zapísali sme si do deklarácie zlaté retiazky s príveskami. Nikto si nevšimol, že je to mačacie zlato a kúsok sklíčka…“
––––––––––––– 12 No, už je čas ísť. 13 šmelinári 14 Prosím vás, neviete, kde sa tu dajú kúpiť studené nápoje? 15 Tu neďaleko je stánok. 16 Ešte budeme dlho cestovať do Eľbrusu? Neviem. 17 Príď ku mne, drahý! Budeš vzácnym hosťom. Ak prinesieš fľašku, budeš u mňa pánom! Príď, drahý! 18 Vari si čakal niekoho iného? Možno stranícku delegáciu, či čo? 19 Stretneme sa neskôr. Mám ešte povinnosti.
