1. kapitola, Hľadanie pravdy, Boha a viery v ľudí

Stratený blúdim ulicami pri hľadaní pravdy a stále si kladiem tie isté otázky. Kto som? Odkiaľ som? Prečo tu som? Mám už skoro tridsať rokov. Blúdim a cítim sa tak sám. Sám, aj keď mám priateľov. Sám, aj keď je tu pár tých mojej krvi. Sám, aj keď okolo mňa prechádza mnoho ľudí. Sám hľadám spriaznenú dušu. Sám. Sám, stratený v dave. Zdá sa mi to ako včera, keď som mal o polovicu rokov menej.Vtedy som mal štrnásť. Ešte som si pamätal všetko, čo bolo, aj keď som mal o polovicu rokov menej. Necítil som vôbec čas a všetko budúce sa mi zdalo priďaleko. Pamätám si iba to, že deviatačky boli pre mňa veľmi vysoké baby a deviataci uhrovití páni situácie. Stredoškolákom som vykal a vojakov s úctou oslovoval ujo. Teraz si len uvedomujem, že mi utieklo veľa vecí, ktoré by stáli za to, ale sa už nebudú opakovať. Som v tom veku, keď mám dvakrát štrnásť, dvadsaťroční mi vykajú, stojím na vrchole hory a premýšľam, kde budem a či budem šťastný za dvakrát toľko rokov. Do života vstupujeme k mamičke, k babičke, k dedkovi a po celý náš život to tak ostáva. Mamička je ti mamičkou, dedko je dedkom, otec otcom a babička babičkou. Neuvedomujeme si predstavu, že aj náš dedko bol malým chlapcom a aj mamička malým dievčaťom. Hodina za hodinou ubieha, deň za dňom, týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom, rok za rokom... Nemám veľa času. Už len dvakrát toľko rokov. Nebudem ja potom už mať dvakrát toľko rokov. Znovu sa pre mňa začne nové násobenie, ale to bude iný príbeh o niekom úplne inom. Opäť mi bude dedko dedkom, babka babkou, otec otcom, matka mamou. Takto to bude po celý život. Hviezda mi zmizla z dohľadu. Je už za mojím ramenom. Znamená to, že Zem sa točí a bude sa točiť naveky. Severka bude svietiť stále, len nám beží mesiac za mesiacom, rok za rokom... Sedím na lavičke a píšem túto knihu. Ľudia okolo mňa prechádzaj a podaktorí z nich aj zazerajú. Musel som už vypadnúť z bytu von. Som dosť depresívny. Nič mi nepomáha. Musím si urobiť poriadok v hlave. Zmenil som miesto. Autom som sa dopravil do podzemnej garáže nákupného centra. Prechádzam sa len tak pomedzi ľudí, bez cieľa. Všetci sú uponáhľaní. Je to tu taká divočina. Neznášam divočinu, a predsa sa v nej niekedy ocitnem. Neznášam konzum, a predsa mu občas rád podľahnem. Potrebujem sa na chvíľu zastaviť. Nájsť pokoj v tomto hluku. Sadám si na lavičku. Nedávno tu nebola táto lavička a vlastne ani toto obchodné centrum. Bolo tu veľké parkovisko a na ňom veľa stromov. Na tom parkovisku som sa učil s autoškolou jazdiť. Zatváram oči a na chvíľu aj započujem štebot vtáka. Otváram oči. Naozaj. Zázrak! Lieta tu vták! Už si ho aj predavači z hypermarketu všimli. Určite ho vyženú. Veď je to územie ich zamestnávateľa, ktorý za neho isto dobre zaplatil. Čo keby začal prekážať zákazníkom? Ak aj nie, tak hygienikovi určite. Sledujem ľudí pri platení nákupov. Kto je tá žena, čo má tak naponáhlo, až jej mince z rúk pri platení padajú? Padajú rovno k nohám pokladníčky. Možno sa náhli domov pripraviť rodinke večeru. V igelitke vidno cukor, keksy, vložky... Podľa jej skromného nákupu možno ide na nočnú alebo beží si rýchlo vyzdvihnúť nervózne plačúcu dcéru k svojej nedočkavej mame. Možno má postihnutého syna. Možno sa ponáhľa pozerať seriál alebo k manželovi. Kto je jej muž? Je s ním šťastná? A možno chce len odtiaľto rýchlo vypadnúť. Pokladníčku zjavne hnevajú padajúce mince. Niet divu. Za tých možno pätnásť minút, čo tu sedím, je to jej aspoň piaty zákazník. Zväčša ponáhľajúci sa. Hodinu nakupovať neprekáža, ale stáť pri pokladnici päť minút, to je fakt dosť. Koľko ľudí nablokuje za hodinu? Koľko za celú zmenu? Koľko z nich ju dnes odzdravilo a dalo jej tým najavo, že nie je stroj, ale človek? Kde býva táto mladá deva? Má dieťa? Ako prežíva ráno, keď ide do práce? Uvedomuje si, ak ju môže čakať deň? Uvedomuje si v tomto rutinnom kolotoči, že každý deň je výnimočný? Uvedomuje si vôbec rutinu? Prekáža jej alebo je rada, že má vôbec robotu? Uvedomuje si, že môže zastať, zamyslieť sa a v sekunde môže byť jej deň celkom iný? Celý jej život iný? Ďalší zákazník. Nižší päťdesiatnik v rifľovine, s bradou a bruchom pestovaným na klobáskach a pive, tlačí sa dopredu celý spotený. Možno z toho, kolko bude zase platiť. Za riťou sa mu obšmieta poďobaný pubertiak. Určite jeho syn. Akoby mu z oka vypadol. Unavený pubertiak z celodenného sedenia a ubíjajúceho počúvania v škole by sa teraz radšej videlna hodine klavíra, než tatkovi pomáhať s nákupom. Peceň chleba, bravčové na tácke, päťlitrový olej, kartón mlieka, dve balenia deväťkilového pracieho prášku... Aha, je ku každému navyše pribalená aviváž v cene! To sa fakt oplatí! ďalej veľký kečup, tridsať vajec, kartón cukru, pakel toaleťáku, konzervy od a po z. Ďalej basa piva, banány, pór, mrazená zelenina, sladkosti..., borovička, žrádlo pre psa, papuče, vaječný likér, jogurty, zemiaková kaša v prášku... Prestávam ich pozorovať. Kaša v prášku a papuče ma už nezaujímajú. Pri druhej pokladnici platí krásne upravená žena, asi tridsiatnička. Dve minerálky, jabĺčka, tri tvarohy, žuvačky, káva, ...á dobrá značka, takú pijem aj ja. Zubná pasta, žiletky... čo tam po nákupe. Je nádherná. Nahla sa, aby dočiahla na jogurt. Je fantastická... Ako trávi noc táto dáma? Ako vyzerá kúpeľňa, z ktorej vychádza, keď si ide ľahnúť do postele? Ako vyzerá ona, keď sa zobudí? Stojí nahá pred zrkadlom, a tak ju vidím v jednom okamihu celú, spredu i zozadu. Neviem, ktorá strana je krajšia. Prechádza okolo mňa. Krásna vôňa. Viem si predstaviť cítiť ju celý deň. Ani z bytu by som pár dní nevyliezol. Moje fantazírovanie zašlo priďaleko. Pripadám si úchylný. Kašlem na to. Ak je toto úchylka, tak nech všetci vedia, že som najväčší úchylák pod slnkom. Na lavičke končím. Čo keď aj mňa niekto pozoruje? Idem si dať vedľa kávu a hlavne cigaretu, lebo v našich super nákupných centrách tak poddimenzovali klimatizáciu, že fajčiť sa dá len v týchto kuticiach, kde sa na stolček ledva zmestí káva. Čašníčka prichádza.- Dobrý deň, čo si prajete?

• Poprosím vás preso s mliekom. Alebo radšej to vaše krásne prso, hoci aj bez mlieka. Ale to som jej povedať nemohol. Vlastne prečo nie? Čo by sa stalo? Možno by sa začervenala, možno by mi vynadala, možno by chcela... Možno keby som sa s ňou začal vláčiť tak by mi bez jej prsa v hube ani zaspať nedovolila, ale to jej prso mi zas za to vláčenie nestojí. Kým príde, študujem leták ležiaci na mikrostolíku s mikrovázičkou a umelou mikrokytičkou. Je v ňom ponuka na multisuperenergetický nápoj, ktorý obsahuje vitamíny asi všetkých druhov. V ďalšom je široká ponuka zmrzlín a v inom ponuka káv. Škoda, že som si ho nestihol pozrieť predtým, než som si objednal... Nevadí, aj tak väčšinou nie je tá káva taká, ako je vyfotená, či sfotomontážovaná.

• Nech sa páči, vaša kávička. - Položila mi ju na stôl s pekným a vrelým úsmevom.

• Vrelá vďaka. Môžem vás poprosiť ešte o popolník?

• Samozrejme, hneď ho prinesiem. - Odpovedala. Je zlatá. Páči sa mi viac.

• Nech sa páči.

• Ďakujem vám. Ste veľmi pôvabná a šťastne sa usmievate. Mali ste dnes pekný deň?

• Áno. Ďakujem. A vy? - Spýtala sa.

• Ja ho mám tiež krásny, keď sa na vás dívam.

• Ó, ďakujem. Ste džentlmen. V pokoji dofajčím a pôjdem si asi aj ja kúpiť ten prášok v akcii s avivážou.

• Čau, ako sa máš? - Ozval sa v mojom telefóne Kazateľ.

• Dobre. Práve som v obchode a kupujem si deväťkilový prací prášok s avivážou zdarma.

• Kurva, to sa fakt oplatí. Kúp jeden aj mne. - Vyhŕkol zo seba.

• Fakt? - Spýtal som sa dôrazne.

• Fakt. Šak sa to oplatí. - Presvedčivo dodal.

• Dobre. Kúpim ti ho.

• Volám ti, že by sme sa mohli stretnúť. - Hovorí Kazateľ.

• O hodinu ako obvykle? - Navrhujem mu.

• Áno, a nezabudni aj ten prášok. KAZATEĽ: Pracuje v realitke, môj ročník, slobodný so zmyslom pre humor, jedna frajerka momentálne pracujúca v Nemecku ako operka. Poznáme sa z jednej realitky, kde sme boli chvíľu kolegovia. Keď som prišiel, on tam už bol. Je taký dochvíľny, až ma sere. Pripadám si potom nezodpovedný.

• Presný ako vždy. - Sprdol som ho odo dverí.

• Vieš, že presnosť je výsada kráľov... - Múdro poznamenal.

• Áno, a tvoja profesionálna deformácia.

• Prášok máš? - Spýtal sa ma.

• V kufri. Chceš ho teraz?

• Ty si mi ho fakt kúpil? - Počudovane sa zatváril, akoby ma nepoznal.

• Nie, až tak sa zas neoplatil.

• Môžem ti objednať? Čo si dáš? Nezdvorilo som zdvihol jeho pohár, ešte nezdvorilejšie k nemu pričuchol a povedal som.

• Dík. To, čo máš ty. Červené a kolu.

• Ale ja nemám červené a kolu... - Počudovane ujasnil.

• Nehovor. Toto je predsa červené.

• Áno, ale bez koly. Vo víne je pravda, hovorí sa. Tak nech ju vidím takú, aká je. Bez prisladenia a bubliniek naokolo. - Zdvihol ten svoj pohár a poriadne si z neho odpil.

• Ale, choď! Sám si povedal, že to sa len hovorí... Navyše, čím viac ho vypiješ, tým viac je pravda nepravdou. ...

• Zaujímalo by nás, čo si o Bohu myslíte, čo pre vás znamená? - Spresnil som našu otázku.

• Chlapci, ak chcete vedieť niečo o Bohu, príďte do kostola. - Poučil nás tento kultivovaný pán.

• Nás ale zaujíma konkrétne váš vzťah k Bohu a ten sa v kostole nedozvieme. - Poznamenal Kazateľ.

• Nerobte si zo mňa srandu. Na čo by vám to bolo... Tento muž náhle mávol nad nami rukou a už ťahal čáru. Z kostola odrazu vyšla mladá dievčina. Opäť som ja prišiel ku nej a spýtal sa.

• Ahoj. Prosím ťa, aký je tvoj vzťah k Bohu?

• Môj vzťah k Bohu...? - Zamyslela sa.

• No, povedz mi o ňom, čím je pre teba. Akú úlohu hrá v tvojom živote. Čo k nemu cítiš a tak... - Pomáhal som jej, aby jasnejšie vedela, čo sa jej pýtame.

• A to prečo chceš vedieť?

• Zaujíma nás aj s mojím kamarátom, čo si ľudia o ňom myslia. Ako im pomáha viera v neho v ich živote. Kde sa to lepšie dozvieme ako u ľudí nábožensky založených priamo pred Božím chrámom?

• Tak toto sa ma ešte nikto nepýtal... Rozosmiala sa. Najskôr si myslela, že si z nej robíme srandu, ale potom pochopila, že je to svojím spôsobom aj prejavený záujem o ňu, a to ju potešilo. Zoznámili sme sa. Príjemne sme si síce pokecali, ale o jej vzťahu k Bohu sme sa nedozvedeli nič. Pýtali sme sa ešte ďalších, možno piatich ľudí. Odpovede boli podobné. Vyhýbavé alebo nejasné. Nič bližšie sme sa nedozvedeli.

...