Dlhé nohavice

– Tieto nohavice sú mi už malé, – vraví Ľubo s nechuťou, keď sa po škole vyzliekal. – Zišli by sa mi teraz nové. A dospelé. Z detských som už vyrástol.

– Ty? – čudujem sa. – Hádam ja! Aj ja som už vyrástol z detských nohavíc. Som predsa starší ako ty. A väčší. O takýto kus!

Vyťahujeme sa jeden pred druhým. Ale obaja vieme, že sme iba takí šraci. Ja mám dvanásť, na trinásty a Ľubo o dva roky menej.

– Mali by sme dačo podnikať, keď sme už veľkí, – vraví Ľubo.

– Musíš mi poradiť, lebo ja neviem, čo podnikajú dospelí, – smejem sa.

– No vieš, mali by sme si dať narásť fúzy, vyobliekať sa a prechádzať sa popri Dunaji.

– Hej, a dievčatá ťahať za vrkoče, nie? – smejem sa ešte väčšmi.

– Tak teda by sme mali ísť do záhradnej reštaurácie a objednať si párky a pivo, – vymýšľal Ľubo.

– Párky by sme ešte mohli dostať. Ale pivo by nám nedali, iba by nás odtiaľ vyliali.

– Tak by sme si teda mohli zafajčiť, – navrhuje.

– Mohli, – súhlasím: – Keby sme mali dosť peňazí a miesto, kde by nás nik nevidel. Ak by nás naša maťuška zdrapila za golier, hneď by sme boli malí. Takíto, – ukazujem po členky.

– Skúsme. Možno nás nezdrapí.

– Peniaze máš? To je podmienka číslo jeden.

– Mám! – vraví Ľubo vystatovačne. Až ma nadhodilo.

– Odkiaľ? S pravdou von, – rázne naňho útočím.

– Dostal som. Od pani susedky. Opravil som jej zámku na skrini.

– Íha! Teda ty si káder! Už ti začínajú tvoje vynálezy dačo aj vynášať.

– Čuduješ sa, však? A ja svoj prvý honorár obetujem na taký chlapský cieľ. Ale poviem ti pravdu, radšej by som si kúpil zmrzlinu, – tvrdí Ľubo.

– Od zmrzliny dostávaš angíny, nevieš? – pripomínam mu, ak zabudol.

– Viem. Tak teda cukríky by mi boli milšie ako cigošky.

– Chceš priberať, aby z teba čoskoro bola chodiaca bomba? Veď sleduješ v televízii prednášky o správnej výžive!

...