... Večer som niekedy pred sebou videl celú loď, otvorenú ako včelí plást, z ktorého človek sníme kôš. V kúte na mostíku postáva tretí kormidelník a fajčí; kapitán, ktorý sedí vo svojej kajute a opiera sa o lakte, s pohárom vody pred sebou. Vpravo sú kajuty kormidelníkov, prvý spí, druhý leží na svojej prični a nad ním tancuje pornografická kniha. Vľavo kajuty strojníkov: prvý strojník číta Bibliu, okuliare má na špičke nosa, druhý háčkuje pančuchy alebo pletie kusy šatstva a pritom nevie, že tým dáva najavo svoje ženské sklony, tretí strojník v útrobách lode na stráži, v dymiacom svetle a olejovom zápachu si neustále utiera z už plešivejúcej hlavy bavlnenou čistiacou handrou pot. V prednej časti lode spia nahusto natlačení námorníci. Na korme vedľa seba úradníčkovia hrajú za dlhým stolom mahjong. V tmavom medzipalubí napchatý dav ľudí, ležia na svojich kufroch a košoch s kapustou a vtáčími klietkami, s navzájom posplietanými končatinami, odbavujú si svoje potreby tam, kde práve sú, vo vlastnom zápachu takmer nedýchajú. Pod tým sú tmavé priestory s vrecami cukru a fazule, behajú tam potkany, obhrýzajúce šváby, ktoré sa premávajú po stene; na druhej strane more, jeho obyvatelia sú ryby a mäkkýše, trup lode je ako oblak a jej svetlá sú ako nízke súhvezdia. A okolo toho všetkého noc a firmament. Čo má ešte v noci loď spoločné so svetom? Ani myšlienky pasažierov sa k nemu už nepribližujú. A v tom čase depresívnej slobody, keď som bol tak dokonale vzdialený od zeme, ako som si to kedysi želal, začal som opäť rojčiť o čomsi, na čo by som sa mohol upnúť, o inom živote, lebo ten môj mi nestačil upokojiť dušu. Nemala nič, čím by sa mohla živiť, udržiavať a posilňovať; mal som neistý pôvod, rodičia mi boli ľahostajní, moja krajina sa voči mne správala nepriateľsky. Aj more, ktoré mi kedysi robilo tak dobre, som stratil ako priateľa; predtým bol šum pozdĺž lode pre mňa vzpruhou, teraz som mu načúval ako pohrebnej piesni. ...