... Raz večer sme sa spolu rozprávali. Polícia robila raziu a všetci sa rozpŕchli. Na stanici sme zostali len my dve a za nami dlhá chodba. Museli sme sa odtiaľ nejako dostať. Dala som Simone lístok a nastúpili sme smerom na Talianske námestie. Posadila sa na sklápacie sedadlo a ja vedľa nej. V špinavom vagóne vyzerala ako princezná, s ovisnutými viečkami, s dolnou perou akoby zvýraznenou a hladkými širokými lícnymi kosťami. Spýtala sa ma, kto som, odkiaľ pochádzam. A ja, nevedno prečo, som jej povedala to, čo som ešte nikomu nepovedala, ani Nonovi, ani Márii Helene a Hakimovi - že neviem, kto som, ani odkiaľ, že ma jednej noci predali, aj s mojimi náušnicami v tvare polmesiaca. Hodnú chvíľu na mňa pozerala, potom sa usmiala. Myslím, že ju to dojalo. Stisla mi ruku, dlane mala široké a teplé, plné sily. Povedala mi: "Sme si podobné, Lajla. Nevieme, kto sme. Už nie sme v našom tele." Bolo zvláštne počuť ju takto hovoriť, pri nárazoch vagóna a zábleskoch svetiel zo staníc, ktoré jej prechádzali po tvári a osvetľovali jej hnedé dúhovky, priesvitné ako jantár. Zobrala ma k sebe domov. Bývala v domčeku s malou záhradkou, v malej uličke, ktorá mala smiešne meno - Prepeličí vŕšok. Žila tam s priateľom, vysočizným, štíhlym a elegantným doktorom z Haiti a s inými ľuďmi, Haiťanmi aj Dominikáncami. Medzi sebou sa zhovárali zvonivou a rýchlou rečou, ktorej som nerozumela. Keby tam nebola Simona, asi by som hneď odišla, lebo títo ľudia mi naháňali strach, najmä Simonin priateľ Martial Joyeux, ktorý na mňa pozeral prenikavým pohľadom, akoby mi chcel čítať myšlienky. Bolo tam aj zopár belochov, nejaký muž v strednom veku, ktorý sa vyhlasoval za literárneho kritika a trochu mi pripomínal pána Delahayea, ženy oblečené po africky, s ťažkými brakovými náhrdelníkmi, podobnými čačkám, aké predával Hakim. Dym z cigariet a hašiša sa v ťažkých špirálach ovíjal okolo lúčov bodového osvetlenia v rytme pomalej hudby, ktorá akoby zaznievala zo všetkých strán, zo zeme, z okien. ...