Livvy Urquhartová so šatkou na hlave, oblečená do najteplejšieho plášťa, chodila hore-dolu po zodratých kuchynských dlaždiciach. Izba s červenými stenami pôsobila ako príjemné útočisko, stáli tu teplé kachle a otvorené police plné riadu, no vietor sa preháňal a zavýjal okolo domu a liehovaru s desivým ľudským hlasom. Neľútostný chlad prenikal dokonca aj cez hrubé kamenné múry starého domu. Livvy si robila starosti o svojho manžela Charlesa, preto bola hore v takú neskorú nočnú hodinu. Mal byt na ceste späť z Edinburghu, no prišla do toho prudká snehová búrka. Na zimu nečakane skoro - a na neskorú jeseň bola nečakane urputná. Ako prvú sneh vždy úplne zavial cestu z Cock Bridgeu po Tomintoul. A tou cestou musí Charles prejsť, aby sa dostal do Carnmoru. Čo keď koč zišiel z cesty? Čo keď koňa i závozníka oslepila bodavá stena bieleho pekla, ktorá ich zastihla, keď prechádzali cez priesmyk? Leží jej manžel v nejakej priekope alebo snehovom záveji, pomaly sa poddávajúc smrtiacemu chladu? Strach ju nútil chodiť sem i tam ešte dlho po tom, čo poslala šestnásťročného syna Willa do postele, a ako hodiny plynuli, situácia ju privádzala na pokraj zúfalstva. Uväznená v príjemnom, nahrubo omietnutom dome bola rovnako bezmocná ako úbohý Charles, nemohla mu nijako pomôcť. Onedlho nebude môcť prejsť k vedľajším staviskám liehovaru, o ceste vedúcej do dedinky Chapeltown ani nehovoriac. Liwy klesla do hojdacieho kresla pri kachliach a bojovala so slzami, čo sa jej tlačili do očí. Napokon, je rodená Grantová, a Grantovci sa neraz potýkali s nebezpečenstvom a drsnými pomermi.