Ján Cíger: Výbuch, Recepcia

"Ondro, pôjdeš na recepciu do Blavy," povedal šéf Vavrík elektrikárovi Ondrejovi Babkovi. Ondrej, nevysoký muž, trošku tučný a vždy na niečo šomrajúci, bol tentoraz ticho. Posunul si špinavozelenú šiltovku po hrdzavej hrive do zátylku. Skoro mu spadla. Zachytil ju v poslednom momente na hrubom krku. Premrvil peru cez peru a prešiel si prstami po niekoľkodňovom strnisku. Zdal sa zanedbaný, trochu aj drsný. Slová nehľadal v lexikónoch a vždy páchol cesnakom. Nuž čo, aký je, taký je a jeho gazdiná si už tiež povedala, že ho neprerobí. Keď však šlo o elektrinu, veru lepšieho odborníka vo firme nebolo. Niekoľko rôčkov po vyštrnganej slobode začali v dedine pribúdať novostavby. Stavalo pár domácich, ale najviac prišelci z mesta. Ondrej bol fachman. Len v máloktorom dome v dedine nerobil elektriku. Po dobrej robote sa však vždy zrúbal a zopárkrát sa stalo, že prišiel domov aj bez "honoráru", ako nazýval peniaze za fušku. V robote si občas uchmatol nejaký kábel, vypínač alebo istič a potom klamal, zatĺkal a zaprisahával sa, že on veru nemusí kradnúť, veď si všetko kúpi. Šéf mu to toleroval, lebo Ondro vedel potiahnuť aj tri šichty po sebe a spánok mu nechýbal. "Do Bratislavy? No, tam som ešte nikdy nerobil. Iba raz som tadiaľ išiel autobusom do Viedne. Nebolo poriadne nič vidno, lebi sme šli v noci," vyhlásil Ondrej. "Ale aká robota? Ideš na recepciu. Dostal som pozvanie od toho bradatého inžiniera... no, veď vieš, čo sme robili manzardku a zateplenie strechy u jeho svokry. Otec má oslavu osemdesiatin, ja tam nemôžem ísť a stavbyvedúci Milo musí byť s chorou ženou. Pôjdeš teda ty," rozhodol šéf. ...