16. kapitola

V pondelok Adamsberg oznámil Danglardovi, že prípad so štvorkami sa skončil. Danglard ako človek na úrovni sa zdržal akéhokoľvek komentára, iba jednoducho prikývol. V utorok o trinásť pätnásť ho z komisariátu prvého obvodu telefonicky informovali, že na Ulici Jeana-Jacquesa Rousseaua číslo 117 našli mŕtvolu. Adamsberg zložil slúchadlo mimoriadne pomaly, ako keď ľudia nechcú uprostred noci nikoho zobudiť. Teraz však bol jasný deň. A nemal v úmysle chrániť spánok iných, najradšej by bol zaspal on sám, aby sa nehlučne prepadol do zabudnutia. Toto bol jeden z tých okamihov, keď ho vlastná povaha natoľko znepokojovala, že sa modlil, aby raz našiel útočisko v otupení zmyslov a bezvládnosti, kde by sa mohol skrútiť do klbka a zostať tak. Momenty, keď mával pravdu v rozpore so zdravým rozumom, nepatrili medzi najlepšie. Mučili ho, vtedy cítil ťarchu zhubného daru, čo mu dala do vienka zvrátená zlá víla, ktorá nad jeho kolískou asi vyslovila tieto slová: "Pretože ste ma nepozvali na krstiny - to by nebolo nijaké prekvapenie, keďže jeho rodičia, chudobní ako kostolná myš, oslávili synovo narodenie hlboko v Pyrenejách jednoducho tak, že ho zavinuli do hrubej prikrývky - pretože ste ma nepozvali na krstiny, dávam tomuto dieťaťu do vienka dar, že vycíti svinstvo tam, kde sa iným o ňom ešte ani nesnívalo." Alebo niečo podobné, iba krajšie povedané, lebo víla nie je nevzdelanec ani grobian, to teda ani náhodou. Kríza netrvala dlho. V prvom rade preto, lebo Adamsberg nemal ani na chvíľu v úmysle zvinúť sa do klbka, keďže polovicu dňa pociťoval potrebu kráčať a druhú polovicu trávil postojačky, a po druhé bol presvedčený, že nijaký dar nedostal. To, čo vetril, keď sa štvorky objavili, bolo napokon iba logické, i keď jeho logika nebola taká krásne čitateľná ako Danglardova a on nedokázal ukázať okoliu jej nehmatateľné súkolie. Bolo mu jasné, že štvorky od samého začiatku predstavovali hrozbu tak jednoznačne, akoby ich autor napísal na dvere: "Som tu. Všimnite si ma a dávajte si pozor." Rovnako bolo očividné, že hrozba silnela, až napokon nadobudla podobu skutočného nebezpečenstva, keď mu Decambrais a Le Guern prišli oznámiť, že od toho istého dňa tu ktosi hlása príchod moru. Samozrejme, ten človek sa vyžíval v tragédii, ktorú sám režíroval. Isteže nezostal stáť na polceste, isteže hrozilo, že smrť, avizovaná tak melodramaticky dôkladne, prinesie aj mŕtvolu. Bolo to natoľko logické, že Decambrais sa toho obával rovnako ako on. ...