Nad rybníkom sa vznášal letný ranný opar. Kotúľal sa od vody smerom k hájom. Sem-tam ho presvecovali lúče vychádzajúceho slnka a prepichávali ho ako horiace šípy. Cez potok, čo vtekal do rybníka, sa klenul starý murovaný mostík. Niektoré tehly sa v ňom už rozsypali, ale ešte vždy bol parádny, zarastený pálkami, šachorinou a žihľavou. Od mostíka viedol prašný chodník k storočným lipám, skrútil sa okolo nich a pokračoval ďalej do chotára. Starý muž prešiel po mostíku a zastal, akoby váhal. Ťahalo ho to k vode. Obzrel sa ponad plece za novým zvukom. To na hladine zaplieskali krídlami kačice, zopár ráz nimi ešte udreli do vody a vzlietli. Za sebou nechávali široký pás rozprsknutých kvapiek, ktoré vo vzduchu žiarili ako krištáľ. Prižmúril oči pred vychádzajúcim slnkom a hľadel, ako letia. Nádhera! Celý svet je nádhera! Matej sa vybral na cestu ešte pred brieždením. Dedina bola tichá. Spala. Nezobudil sa ani jeho liliputánsky kohútik Pišta. Do prvého kikiríkania mu chýbala vari hodina. Prvý raz po rokoch odišiel z domu bez toho, aby nakŕmil hydinu a pripravil žene raňajky. Už dlho sa chystal na túto cestu a vedel, že musí vykročiť čo najskôr, aby prišiel do cieľa a ešte sa stihol včas vrátiť. „Počkaj do jesene, keď sú dni k starým ľuďom láskavejšie, nespaľujú do úmoru, potom pôjdeš," radila mu žena. No akosi vedel, že tá chvíľa práve nastala. „Cestou naspäť zájdem aj k vode a pozriem sa na kačice," rozhodol sa neodkloniť z cesty.