NAŠLA SA

Zberateľ Ján sa vo víre nevyslovených ranných modlitieb, ktoré naňho doliehali ako príboj, s nemým úžasom opieral o strom a prsty na nohách zapustil do piesku ako skrútené korene, až do chladných útrob pod vyhriatou povrchovou vrstvou. Zvlnený oceán sa mu v nekonečných diaľavách zlieval s jasnou striebristomodrou oblohou. Závany eukalyptu, myrhy a kvetov africkej hagénie prekryli slanú vôňu mora. Ján sa pousmial. Tieto vône k jej objatiu jednoducho patria, spočiatku cítiť len to. Mal sto chutí vyskočiť na nohy, no ovládol sa, posunul a urobil jej miesto, sklonil hlavu a zhlboka sa nadýchol. Už je to dosť dávno. Vysoká černoška s ladnými krivkami a ebenovou pokožkou prijala jeho tiché pozvanie, prisadla si a postrapatila mu čierne, miestami šedivé vlasy na zátylku ako matka, ktorá venuje dieťaťu nežný dotyk. Jej hravé prsty v ňom vyvolali príjemnú triašku plnú pokoja, prehnala sa ním od pliec až po bedrá a nadľahčila bremeno, o ktorom dosiaľ ani nevedel. Keby mohol, vychutnával by si to aj dlhšie, no ona nikdy neprichádzala len tak. Vždy má pádny dôvod. Ján napriek všetkému potlačil narastajúcu zvedavosť a radšej sa nechal unášať blahom v jej spoločnosti. „Mama?“ oslovil ju napokon s dávkou sebazaprenia. „Si to ty, Eva?“ „A ty, Ján?“ Ani sa na ňu nepozrel, no vedel, že sa šibalsky usmieva. Z mocnej ženy, prastarej ako ľudstvo samo, vyžarovala nákazlivá detská radosť. Objala ho jednou rukou, privinula k sebe a pobozkala na temeno. „Si tu už…“ „… sto rokov, na deň presne,“ dokončil Ján. „Ak prichádzaš pri tejto príležitosti, som ti vďačný.“ „Prichádzam aj preto,“ prikývla Eva. „Storočnicu treba osláviť, bez ohľadu na to, kde ju tráviš.“ Vstal, striasol zo seba piesok a vystrel k nej pomocnú ruku. Eva ju s gráciou prijala, hoci by si poradila aj bez nej. Biele nepoddajné vlasy jej korunovali tvár – nespočetné veky do nej vryli nejednu vrásku. Tvár ako veľdielo sochára, tvár ako stelesnenie radosti i smútku. Nezračil sa v nej výraz pramatky, hlavy rodiny, ale skôr výraz dieťaťa s mahagónovými očami sršiacimi očakávaním. Hrozilo, že jeho otázkam nebude konca, no Eva zahatala prílev slov zdvihnutou rukou. „Nezabúdaj, Ján, že jedna dobre položená otázka je hodna tisícky odpovedí,“ podpichla ho. „Váž slová.“ „Tak kedy?“ opýtal sa po chvíli smrteľne vážnym tónom. „Kedy sa konečne dočkáme konca čias a úplného uzdravenia všetkých rán?“ Načiahol sa za jej dlaňou a priložil si ju na srdce. „Čas dozrie čoskoro, Ján, oveľa skôr, než sa zdalo od chvíle, keď som sa prvý raz spýtala na to isté.“ Zhlboka sa nadýchol a prikývol, hľadiac do jantárových iskričiek v jej očiach. „Lenže ja som už tu, Ján. Dnes totiž uzrie svetlo tvojho sveta moje dieťa.“ Ján sa zachmúril. „Tvoje dieťa vravíš, Eva? Nie sme všetci tvoje dcéry a synovia, mami?“ „Áno, ste,“ skonštatovala, „no už oddávna vieme, že na svet majú prísť tri deti a tie o nás všetkých vydajú svedectvo. Jednému sa dostalo prísľubu potomstva, potomstvo druhého rozšliape hadovi hlavu a pre tretie dieťa sa potomstvo naveky zjednotí. Matka, dcéra, nevesta. Príchod dievčaťa sa zapíše ako začiatok konca.“ Ján ostal ako obarený, ani si nevšimol, že Eva zdvihla zo zeme kameň a podišla k vode. Celý bez seba sa pobral za ňou. Eva vrhla kameň vysoko do vzduchu a spoločne sledovali nepatrné čľapnutie, keď sa za ním zavrela morská hladina, lesklá ako sklo. „Vieš, Ján,“ povedala Eva, „oceán vesmíru môže navždy zmeniť aj obyčajný kamienok a vlnky.“ Ján vyčkal, kým ho nepatrné vlnky nepošteklia na chodidlách a nevsiaknu do piesku pod nimi. Stretnutia s Evou ho uzdravovali, no na druhej strane vyvádzali z miery. Vtom preťal povetrie prenikavý hlas: „Kde sa ponevieraš, Ján?“ Ján sa obzrel. Evine vône ho ešte hladili na tvári a morský vánok sa mu hral s vlasmi na temene. Medzitým sa zjavila Felícia a Eva odišla. Ján si povzdychol. „Čističi ťa zháňajú už vyše hodiny, a keďže si v okruhu stopäťdesiatich kilometrov jediným zberateľom…“ Ján sa opäť otočil k vodám oceánu a vybral ďalší vyhladený kamienok. Vyhodil ho do výšav, aby hranou rezal vzduch a zakrojil sa do vodnej hladiny s dostatočne zvučným čľupnutím. Drobnosti ako táto ho tešili, nevedno prečo. „Prečo majú tak naponáhlo?“ zašomral, keď k nemu podišla Felícia. Zohol sa po ďalší kameň. Po jeho boku sa krčila drobná, sotva meter vysoká starenka, v ruke palička, na pleciach štóla a nad topánkami, ktoré netvorili pár, zhrnuté ponožky, každá iná. Vyzerala ako plánka, ktorá bola pridlho na rozpálenom slnku – zaguľatená, no zvráskavená, čierne oči, prenikavý pohľad, k tomu krivý nos a takmer bezzubá zachmúrená grimasa. Vychádzková palica pripomínala čarovný prútik. Mierila ňou rovno naňho. Keď zbadal jej uprený výraz, pustil skalu do piesku. „Stalo sa niečo, Felícia?“ „Skoro ráno zbadali na mori veľký kovový kontajner,“ odvetila, vážiac každé slovo. „Vytiahli ho na breh a otvorili. Učenci dospeli k záveru, že to priplávalo zo Zeme, z tamojšej súčasnosti.“ „To sme tu už mali,“ skonštatoval Ján. „V kontajneri sme našli pozostatky dvanástich ľudských bytostí, všetko mladé ženy, až na jednu výnimku.“ „Bože,“ hlesol Ján na znak tichej modlitby a zdesenia zároveň. „Zrejme v ňom prevážali ľudí na veľké vzdialenosti, asi na veľkej nákladnej lodi či inom plavidle. Nič iné sme nenašli, žiadne trosky, preto sa nazdávame, že kontajner niekto hodil cez palubu, no až po tom, čo dievčatá popravili. Zrejme z milosti, aj keď v prípade takej tragédie to slovo asi nie je namieste.“ Hlas sa jej chvel pod náporom emócií. Ján sa obrátil, klesol do piesku ako podťatý a prisunul si kolená až k brade. Deň sa niesol v znamení tepla a jemného vánku, no teraz mu to všetko pripadalo ako výsmech. S Evou nadobro odišla aj radosť. Cítil Felíciinu drobnú dlaň, ktorá mu spočinula na pleci, a zvádzal boj s kypiacou zúrivosťou a žiaľom. „Tieň nesmie naplniť naše srdcia, Ján, nesmieme sa dať nakaziť. V kozme to škrípe, náš svet je samé utrpenie, a tak smútime. Na zúrivosť máme plné právo, no nesmieme sa vymaniť z objatia radosti. Presahuje to naše chápanie, ale byť nažive znamená cítiť jedno i druhé.“ Ján prikývol. „Vravíš, že až na jednu osobu boli v kontajneri samé ženy?“ „Áno, našli sme muža v stredných rokoch. Predbežne došli k záveru, že sa ich asi pokúšal chrániť. Určite za tým čosi bude, no zrejme si ešte počkáme, kým sa nedozvieme celú pravdu.“ „Ani neviem, či to chcem… To bude pohľad…“ „Tým sa netráp. Telá už previezli do Smútočnej svätyne a pripravujú ich na zajtrajšiu ohňovú slávnosť. Teraz musíš urobiť to, čo nik iný urobiť nemôže… aby sa mohli tiel ujať čističi a aby si umelci mohli premyslieť, ako tie drahocenné deti navždy uchovať v pamäti.“ Ján privrel oči a namieril tvár k nebu. Prerušenie rozhovoru s Evou bolo neznesiteľné a on v duchu žialil, že sa to stalo. „Do práce,“ povzbudila ho Felícia. „Čaká sa už len na teba.“

VEĽKOSŤ KONTAJNERA Jána zaskočila. Na dĺžku mal aspoň desať met­rov, na toľkú váhu museli ťahači zapriahnuť tucet ťažných zvierat, inak by ho z vody po kmeňoch nedostali. V piesku zátoky bolo za kovovou opachou jasne vidieť hlboké stopy po guľatine. V stanoch boli stoly a na nich kopy šatstva, diek a plyšových hračiek. Tamojší vzduch bol chladnejší, akoby aj slnko radšej odvrátilo svoju hrejivú tvár. Vytiahol z vrecka puzdierko, otvoril ho a nastokol si na prst prsteň. Uchopil ho za okraj a pootočil, čím sa gravírovanie zmenilo. Všetko, čoho sa prsteňom dotkol, dostalo značku s dátumom a neskôr skončilo uňho doma, v Útulni, kde sa robí rozbor a všetko sa dokumentuje. Z druhého vrecka vytiahol tenké rukavičky a navliekol si ich. Ako prvá upútala jeho pozornosť čierna skrinka s tromi zásuvkami na kľúčik. Označil si ho. Kus nábytku bol studený na dotyk. Kývol na remeselníčku, ktorá to so zámkami a kľúčmi vedela. O pár sekúnd to mala odomknuté a Ján mohol preskúmať obsah. To si mohol myslieť – doklady, faktúry, nákladné listy, účtovné záznamy a iné papiere. V spodnej zásuvke narazil na osobné údaje dievčat, aj keď len kusé. Každá mala v dokumentácii aj fotografiu tváre a údaje ako výška, hmotnosť, vek a zdravotný stav. Namiesto mien tam, samozrejme, figurovali len prezývky zoradené abecedne podľa jednotlivých krajín zemegule: Alžírsko, Bolívia, Cyprus a tak ďalej až po Kanadu a Libanon. Nad obrázkami sa pozastavil a lepšie sa im prizrel. Čo fotografia, to iná tvár a pár očí s vlastným osudom. Dvanásť príbehov, ktoré nemal kto vyrozprávať, a všetky na zaplakanie. Ján sa už-už chystal zásuvku zavrieť a venovať sa inej veci, no vtom mu čosi napadlo. Zrátal spisy. Dvanásť, presne ako vravela Felícia, no niečo tu nehralo. Ona povedala, že ich je dvanásť vrátane muža. Zrátal to ešte raz. Dvanásť fotografií, všetko dievčatá, z čoho vyplývalo, že jedno chýba. Možno sa mu podarilo ujsť, možno mal chybné informácie, no tento detail mu vŕtal v hlave a nie a nie ho odtiaľ dostať. Žeby mala Eva na mysli jedno z nájdených dievčat? Niečo tu nehrá, pomyslel si a podišiel ku kontajneru. Pred dverami boli zoradené pracovné topánky – ochranná obuv, ktorú treba neskôr dokonale očistiť a vydezinfikovať. Ján si pohľadal svoju veľkosť. „Zdravím ťa, Ján,“ oslovil ho lodný inžinier. „Je to naozaj tragédia. Hrozné!“ Ján len prikývol a zaviazal si šnúrky. „Rád by som sa dnu trochu poobzeral, v záznamoch mi niečo nesedí, musím si to overiť. Neušlo mi niečo? Ak áno, počúvam.“ „Ani nie, pár vecí treba dotiahnuť, ale najdôležitejšie kusy sme vytiahli.“ Ján s účasťou prikývol, priateľský prístup kolegu si veľmi cenil. „Predsa niečo, len teraz sme vypli chladenie. Vnútri je stále hlboko pod nulou. Zrejme došlo k poruche a zariadenie nekontrolovane chladilo, čo je podľa mňa šťastie v nešťastí. Telá zmrzli na kosť. Bacha, nešmykni sa.“ Pánty zastonali, no dvere sa otvorili pomerne hladko a dovnútra sa vlialo denné svetlo. Umelé osvetlenie vnútri žmurkalo, kontajner mal očividne záložný akumulátor nezávislý od chladenia. Ján vošiel a uvedomil si, že zadržiava dych, a keď napokon vyfúkol cez zaťaté zuby, ocitol sa v kúdole vlastného dychu. Vnútro bolo z jednej tretiny zapratané väčšími predmetmi, kopili sa tam škatule, karimatky a plastové prepravky, ale aj rozličný odpad a vôbec, povaľovalo sa tam všetko možné a on to všetko bude musieť skôr či neskôr preskúmať. Na stenách i na dlážke kovovej hrobky zbadal zmrznuté krvavé škvrny a šmuhy. Snažil sa ich obísť a hoci postupoval z nohy na nohu, v mŕtvolnom tichu sa všetko strašne ozývalo. Na protiľahlej stene zazrel vrtuľu chladiarenského mechanizmu. Stála, ani sa nehla, a na lopatkách sa už robila tenká vrstva ľadu. Nechýbalo veľa a letmú obhliadku by spokojne uzavrel s tým, že kontajner odhalil všetky tajomstvá a chýbajúce dievča v ňom určite nenájde. Vtom mu však udrelo do očí čosi nezvyčajné. V rohu pri chladiarenskom zariadení zbadal dosku zo zvarového kovu, ktorá vyčnievala asi pol metra do priestoru. Opatrne podišiel k zadnej stene a lepšie sa jej prizrel. Na spodnej strane boli pánty, a keď prstami prehmatal vrch, naďabil na dve masívne svorky. Ján si uvedomil, že ak ich rozopne, doska sa prudko vyklopí. Možno slúži na spanie, pomyslel si, azda je to pričňa – alebo sklápací stolík? Možno to používa strážnik, ktovie. Chvíľu váhal. Potom si zohrial ruky teplým dychom a svorky rozopol. Ozvalo sa duté cvaknutie, a keď kovovú dosku vyklápal, zamrznutý kov ho pálil na dlaniach a prstoch aj cez tenké rukavice. Doska bola ťažká, Ján sa do nej zaprel plecom a pomaly poľavoval, až kým sa robustná kovová doska vďaka napnutým reťaziam na oboch stranách nezastavila vo vodorovnej polohe asi meter nad zemou. Dievča. Našiel ho. Mladé telo niekto napratal dnu a nasilu ho tam zavrel, hoci dnu nebolo dosť miesta. Človek by si myslel, že dievča len spí – končatiny zvláštne pozohýnané, brada pritisnutá na prsiach –, no keď naň doska prestala tlačiť, telo sa chcelo vystrieť a z rezných rán začalo krvácať. Jedno chodidlo bolo takmer amputované. Dievča ležalo ako kus ľadu, on len zízal ako prikovaný a na nič sa nezmohol. Zvrtol sa a zamieril k východu, a keďže sa mu dvíhal žalúdok, tentoraz si ani nedával pozor, aby nepostúpal po krvi na podlahe. Na toto sú povolaní, treba ich zavolať. „Mám ďalšie telo!“ vykríkol. Strhla sa vrava, ľudia sa popri ňom hrnuli do kontajnera. Ján si rozviazal topánky a vyzul sa, vrátil sa do stanu, kde predtým označil skrinku, sadol si a oprel sa o ňu. „Ako je možné, že nás aj napriek tomuto miluješ, Bože?“ šepol. Odmlčal sa a pozrel smerom ku kontajneru. „Prosím ťa, nech nájde pokoj,“ povedal úpenlivo. Opäť sa rozpútala hlasná vrava, všetci boli v pohotovosti a Ján vyskočil na rovné nohy. Do stanu vtrhol jeho starý známy, ťahač, a objal ho. „Ján! To dievča, čo si objavil, ešte žije! Je na tom biedne, ale žije!“ Ťahač celý žiaril a ešte raz zovrel Jána v náručí. „Dnes si sa stal nálezcom, Ján!“ rozplýval sa ťahač, keď odchádzal. „Kto by to bol povedal?“ Ján si vnoril tvár do dlaní a cítil sa ochromený. Toto má byť Evino dieťa? Ak áno, pôrod musel byť žalostný a zničujúci. Zrodila sa z krvi a vody. A vôbec, môže byť obludné zlo na niečo dobré?