Sheldon vidí nebo

Spolu s otcom šiel jednou z nekonečných úzkych ulíc v Meste. Lepšie povedané, on skôr bežal a náhlivo preplietal malými nožičkami, aby mu v jeho kroku stíhal. Nevedel, kam idú, v tejto časti Mesta ešte nebol. Pod nohami sa mu zachvela zem, ako desiatky metrov pod ním prebrázdilo mestské metro. Na tmavej ulici vládlo úplné ticho a okolo si najskôr nikde nikoho nevšimol. Na rohu ulice, ďalšie metre pred nimi však zahliadol na zemi niečo malé a nehybné. Myslel si, že je to kus starého oblečenia, no ako sa približovali, uvedomil si, že je to maličké nemluvňa zabalené v bielej deke. Jeho otec okolo neho prešiel bez povšimnutia, no on zaostal a zastavil sa pri ňom. Keď si kľakol, zbadal, že dieťa spí a na ušmudlanej tvári má zaschnuté cestičky sĺz. Nerozumel, prečo tam ležalo úplne samo. Napadlo mu, že mu nájde rodičov; museli byť predsa niekde blízko. Netrvalo to ani pár sekúnd, keď si otec všimol, ako kľačí pri dieťati. Vystrašený ho odtiaľ rýchlym krokom ťahal za ruku preč. „Nestaraj sa o iných. Nikdy sa nestaraj.“ vravel mu. Nebolo to poslednýkrát, čo mu to pripomínal. Ak chceli v Meste prežiť bez Liekov, museli každý jeden deň vyzerať naoko ako ostatní. Možno sa naučil vyzerať ako ostatní, no nikdy sa nenaučil nestarať sa.