Málinec 1939: Jeden dokázaný prípad nelojálnosti voči Slovenskému štátu predsa sa zistil. Mladý sklársky robotník Ján Hoduliak zostavil plagát protištátneho obsahu. Paulína Starove a Anna Pupalová ho nakreslili a opísali a vyložený bol na dome číslo 249. Za tento skutok Ján Hoduliak ako iniciátor a pôvodca potrestaný bol na šesť mesiacov väzenia a jeho pomocníčky po dva mesiace väzenia. Tieto si väčšinu trestu odpykali vo vyšetrujúcom väzení. Ich skutok bol málo významný.

Málinec 1940: Knihy sa nakupovali do knižnice bez ohľadu na ich obsah, a tak sa stalo, že tam bola hromada kníh, ktoré svojím obsa¬hom vonkoncom nepatrili do rúk neškoleného dedinského čitateľa. Pre túto príčinu Ministerstvo školstva a národnej osvety ako ústredný úrad osvetovej činnosti vydalo zoznam všetkých kníh, ktoré môžu zostať a ktoré nesmú zostať vo verejných obecných knižniciach. Na základe toho zoznamu bola revízia aj v našej obecnej knižnici. Knižnica mala pred reví¬ziou 483 kníh, po jej uskutočnení zostalo tam len 32 kníh. Vyradené boli všetky tie knihy, ktoré závadné boli s ohľadom mravno-náboženským, ktoré po rečovej alebo citovej stránke urážali slovenský nacionalizmus a ktoré nezodpovedali v našom štáte zavedenému národno-socialistickému duchu. Vyradené knihy sa postupne nahradia knihami zodpovedajúcimi požiadavkám doby. Pre nepatrný počet podržaných kníh, knižnica sa predbežne nepoužíva.

Poltár 1941: Zmenilo sa všetko i v našej dedine. Akosi smut¬no bolo. Zábavy boli zakázané. Ak bola nejaká, tak len na veľkú príleži¬tosť, a to len do polnoci. Naša veselá mládež veru týmto nebola priamo nadšená.

Málinec 1942: Aby niektorí nenapraviteľní pijani mali príle¬žitosť od svojej pijáckej vášne odvyknúť, ministerstvo vnútra ešte v roku 1940 nariadilo obciam viesť zoznam takých ľudí, zdeliť ho krčmárom a tí dostali prísny zákaz podávať im liehové nápoje. Toto nariadenie neminu¬lo svoj cieľ. Zainteresovaným bolo verejným biľagovaním a nebolo vídať potácajúcich sa a verejné pohoršenie robiacich korheľov po ulici. Pravde¬podobne, že čas, ktorý by boli v krčme zmrhali, použili k užitočnej práci, a tak nariadenie malo tak morálny ako i hmotný úspech. Toto nariadenie bolo tohto roku zrušené síce, ale nebolo badať úpadok, návrat k starým hriechom.

Ozdín 1943: Žiaľ, musím poznamenať, že tekutina alkohol dobre tečie, ale dolu hrdlom. Či je to azda príznak vojny, že stúpa spot¬reba? Tu i tam bolo počuť, že sa ujímajú i karty, zvlášť u mládencov. No potešiteľné je, že nebolo rozvodov ani nemanželského dieťaťa. V divom manželstve žije jeden.

Breznička 1944: 23. decembra ráno asi o pol deviatej sme¬rom od Cicvára prileteli tiež tri bombardovacie lietadlá a opätovne zha¬dzovali bomby, ktoré ťažko zasiahli Roľnícke skladištné družstvo a na železničnej stanici jeden vagón, kde pracovali maďarskí vojaci, z ktorých päť bolo ťažko ranených. Iná hmotná škoda a strata na ľudskom živo¬te nenastala. Roľnícke skladištné družstvo bolo veľmi ťažko zasiahnuté. Rôzne druhy obilnín, semiačok boli zmiešané a poškodené. Zmiešané obilie väčšinou odnosili nemeckí vojaci, no nechýbali ani civili. Po tomto nálete, pri ktorom bolo zhodených dohromady 34 bômb, nastala panika u civilného obyvateľstva, ale zvlášť u zásobovacieho oddielu nemeckého vojska. Začalo sa ihneď všetko baliť a pripravovať na odchod. Celá posád¬ka cez poludnie opustila našu obec a údajne šla do Očovej.

Utekáč 1944: Dvaja Nemci, jeden dôstojník a druhý pod¬dôstojník, sa vybrali pešo hore k závodu. Navštívili riaditeľa Bauera a po pohostení ho požiadali, aby šiel s nimi do závodu, že si chcú pozrieť skláreň. Dodnes sa nevie, či tiež neboli v civile sklári alebo pracovníci od skla, tak ich to potiahlo do nej. Napriek tomu, že ich riaditeľ odhováral a zastrašoval, že v blízkych horách sú prítomní partizáni a je preto pre nich nebezpečné sa pohybovať osamote, prinútili ho ísť s nimi do závodu. Práve v tej dobe, ako aj často predtým, sa časť partizánov, medzi nimi dokonca aj sám Nikolaj, rozprávali s robotníkmi. Vidiac prichádzajúcich Nemcov, zaujali vhodné stanovisko na ich prepad a zajatie. Stalo sa však inak. Nemci prichádzajúci s riaditeľom do haly hutskej výroby, boli zrazu obkolesení partizánmi a Nikolaj ich vyzýva „Hende auf!“. Nemci však re¬flexom siahajú po osobných zbraniach, a to sa stáva osudným. Dávky zo samopalov partizánov, oni padajú a riaditeľ medzi nimi stojí bledý a tra¬súci sa. Partizáni okamžite odoberajú mŕtvym Nemcom zbrane a doklady a už ich pohlcuje blízky les. Pracujúci občania sa tiež veľmi vyľakali týmto nepríjemným prípadom, nechávajú prácu a bežia zo závodu všetkými smermi, kde sa len dá. Do lesa, hore, dolu, každý v panickom strachu, čo bude ďalej, bezhlavo uteká. Vidiac to ženy a deti v domácnostiach, robia to isté. Mnohé rodiny mali už v tom čase vybudované bunkre. Boli to vykopané jamy v lesoch a prikryté guľatinou. Všetko bolo dobre zamas¬kované. V bunkroch sa dalo aj spať a v noci kúriť do kachieľ. Za pár minút ostalo v závode len niekoľko ľudí, ktorým funkcie a pracovné zadelenie nedovoľovali odísť.

Veľká Ves 1945: Odteraz to ľudia už veľmi vážne začali brať. Na takúto streľbu neboli ani ľudia pripravení, lebo doteraz vždy dúfali, že najväčší nápor prejde na mesto Lučenec a pozdĺž komunikačných spojov. Preto nemali ešte ani úkryty. Hneď sa dali do práce na bunkroch. Neboli to ozajstné frontové bunkre, ale v sklepných pivniciach, pod obytnými domami, pri čom povaly naplnili senom, dvere zaistili hrubými hradami a obkládli hrubou vrstvou hnoja, aby v prípade priameho zásahu na pivnič¬né dvere, v hrubej vrstve hnoja nastalo stlmenie nárazu mín alebo graná¬tov menšieho kalibru a hrady, aby náhodilú explóziu a jej ničivý účinok zabránili črepinám preniknúť na dvere pivnice, za ktorými strachom a hrôzou naplnení ľudia mali mať svoje bezpečie.

Kokava 1945: Ľudia ešte viac zatínali päste a dusili v sebe zlosť. Tento požiar bol zároveň i signálom pre mužov pracujúcich pod dozorom nemeckých vojakov na zákopníckych prácach, že nadišiel čas, kedy majú nájsť útulok v horách, kolešniach, ak nechcú byť odtransporto¬vaní na prácu do Nemecka. Každý tušil, že odchodom nemeckých voja¬kov z obce sa blíži front a že pri ústupe berú Nemci všetkých chlapov so sebou na práce. Sotva dohorievali posledné plamienky požiaru, už sa tratili chlapi von z obce, nikto nečakal na nástup do práce. Nálada občanov sa stávala z hodiny na hodinu stiesnenejšou. Kto mohol a mal príbuzných, opúšťal obec a utekal s rodinou ku kolešniam. Kto mal dob¬rú pivnicu, robil v nej prípravy pre úkryt rodiny, kým nevstúpia do obce oslobodzujúce vojská Červenej armády. Mnoho bolo i takých, čo nemali kde odísť a museli zostať doma a čakať na zdrcujúce chvíle.

Hradište 1945: Šli sme. Prví naši stravníci boli spojári. Mali ústredňu v kameňolome na Vrbici. Potom sme išli pod Hrádok, odtadiaľ na Oláchovo. Na horizonte sme mali viac zastávok. Boli tu usídlené do¬časné stráže, ktoré len striehli na nepriateľa a v prípade útoku ustúpili z tejto pozície. Týmto vojakom bola zima. Boli takí skrehnutí, že sa ne¬mohli ani najesť. Nevedeli udržať lyžicu v ruke, hneď im vypadla. Keď sme dorazili k poslednému, bolo pred polnocou. Aj nám už bolo zima. Spýtali sme sa ho: „Germánec ďeľako?“ „Iba osemdesiat metrov.“ „Tak chytro pojedz.“ „Neboj sa nič, aj Germánec večerá.“ Dal nám znamenie, aby sme počúvali. A naozaj! V nočnom tichu sme počuli cinkanie príboru nemeckého vojaka. Náš zavolal: „Fric!“ A ten sa mu ozval: „Ivan!“ Bolo to také chlapčensky nezbedné a jednak boli nepriatelia. Prosili sme ho, aby jedol, podľa možnosti čo najrýchlejšie, aby sme z tohto nebezpečného miesta čím skôr zutekali. Jeho sme nechali tam.