1

Doktorka Kay Scarpettová pohýbe maličkou sklenenou skúmavkou oproti svetlu sviečky a obzrie si larvu vznášajúcu sa v jedovatom etanolovom kúpeli. Na prvý pohľad rozpozná presné štádium metamorfózy, v ktorom bola bledá mŕtvolka, nie väčšia od zrnka ryže, zakonzervovaná v nádobe na vzorky uzatvorenej čiernym viečkom. Keby larva prežila, bola by z nej mäsiarka, Calliphora vicina. Možno by teraz kládla vajíčka do úst či očí mŕtvych alebo do páchnucich rán živých. "Ďakujem veľmi pekne," poďakuje doktorka a poobzerá sa okolo stola po štrnástich policajtoch a technikoch miesta činu, absolventoch ročníka dvetisíctri Národnej akadémie súdnej patológie. Očami spočinie na nevinnej tvári Nic Robillardovej. "Neviem síce, kto toto vzal z miesta, aké radšej pri stole nebudem spomínať, a zakonzervoval to pre mňa, ale..." Prázdne pohľady a myknutia plecom. "Musím priznať, že toto je po prvý raz, čo som ako darček dostala larvu." Nikto sa k činu nepriznáva, no doktorka veľmi dobre vie, že policajti vedia zapierať, a keď je treba, aj klamať do očí. Všimla si už úškrn v kútiku úst Nic Robillardovej ešte predtým, než si ostatní uvedomili, že pri stole majú larvu v skúmavke. Podozrivého už našla. Svetlo plamienka sa mihá nad skúmavkou v jej prstoch s nechtami úhľadne opílenými nakrátko a do štvorca, s rukou pevnou a elegantnou, no silnou po rokoch manipulovania so stuhnutými mŕtvolami a rezania ich tvrdého tkaniva a kostí. Nic má smolu, že jej spolužiaci sa nesmejú. Pocit hanby ju obleje ako mrazivý závan vzduchu. Po desiatich týždňoch s policajtmi, ktorých dnes pokladá za svojich kolegov a priateľov, stále zostáva Nic zo Zachary v Louisiane, z mesta s dvanástimi tisícmi obyvateľov, kde až donedávna bola vražda niečím neznámym, čo poznali len z počutia. V Zachary nebolo nič nezvyčajné, ak sa za celý rok nestala ani jedna. Jej spolužiaci sú takí unavení prácou s vraždami, že si na ne vymysleli vlastné kategórie - ozajstné vraždy, menej vážne vraždy, dokonca mestská asanácia. Nic nemá vlastné kategórie. Vražda je vražda. Za osem rokov kariéry pracovala len na dvoch, išlo o prípady streľby v dôsledku hádky v domácnosti. Bolo to hrozné, keď prvý deň vyučovania inštruktor chodil od jedného policajta k druhému a pýtal sa, koľko vrážd priemerne pripadá na ich oddelenie za rok. Ani jedna, odpovedala Nic. Potom sa pýtal, koľko ľudí pracuje v oddelení. Tridsaťpäť. "To je menej, ako nás bolo v ôsmej triede," podotkol jeden spolužiak. A tak sa Nic už do začiatku najväčšej príležitosti svojho života vzdala pokusov zapadnúť medzi ostatných a zmierila sa s tým, že v definovaní vesmíru, ako ho chápu policajti, ona patrí medzi tých druhých, nie medzi našich. ...