Charles W. Runyon: Hlava dobrá na vraždu

Po kľukatej mexickej ceste šlo auto. Žena sedela za volantom, muž vedľa nej podriemkaval a počúval hudbu z Uruapanu. Zrazu dupla na brzdu, až ho prudko hodilo dopredu. Zazrel zviera, čo vykĺzlo z ostrého svetla reflektorov a stratilo sa v pichľavom kroví pri ceste. Zalapala dych. "Videl si toho psa? Čo to niesol? Vari to len nebola..." "Áno," povedal Gordon Phelps a zapálil si fajku. "Ľudská hlava. Ktovie, čia?" "Gordon! Ako môžeš len tak... tak..." "Zostať sedieť? Neviem, čo iné by som mohol urobiť. Čo sa dá robiť v takejto situácii?" "Čo? Ísť za ním!" Hlas sa jej vydesene triasol a Gordon cítil, ako ho ľadový pokoj pritlačil na sedadlo. Keby bol sám, možno by z neho vybuchla hystéria, ktorú pocítil vo svojom vnútri - ale navonok vždy reagoval opačne ako Ann. "Predierať sa týmito hustými krovinami, kde niet chodníka? Ann, len tak pre nič to tu nevolajú Malé peklo. Je to celkom neobývané." "Niekto tu žije... alebo žil." "Áno, tá hlava dokazuje prítomnosť obyvateľov. Lebo kde býva jeden, býva aj druhý. Práve toho sa obávam." "Ako to myslíš?" "Ten, kto tú hlavu odrezal, môže tam niekde..." kývol rukou k zaprášenému kroviu, ktoré prevísalo do štrkovitej cesty, "striehnuť, čo ty vieš." "Och!" Pristúpila na plyn. Auto poskočilo, zastalo, ešte raz poskočilo - a zhaslo. "Zabudla si prehodiť rýchlosť," povedal Gordon. "Och, táto prekliata... stará... kraksňa!" Kľúče zaštrngali, keď zvrtla zapaľovač. Štartér zahučal. Auto napredovalo drobnými poskokmi. "Spojka," povedal Gordon. "Nestisla si spojku. Toto prenajaté auto predsa nemá automatickú prevodovku!" "Viem. A keď šoférujem ja, buď taký láskavý a nerozprávaj." Gordon otvoril ústa a zatvoril ich, keď motor zakašlal. Kolesá škrípali na štrku a pri tom neprirodzene pomalom pohybe zadok sa kĺzal doboka. Na predný nárazník sa zachytil pichľavý konár, udrel do predného skla a so škrabotom sa pretiahol po celom boku auta. Ten zvuk prenikol Gordonovi až do miechy ako horúca ihla a striaslo ho. Hoci učil osem rokov, ešte vždy neznášal, keď niekto škrabol nechtom po tabuli. Predné kolesá zapadli do starých koľají a vozidlo nabralo rýchlosť, ktorá doň cez dlážku vháňala jemný sivý prach. Gordon sa nahol dopredu, chrbticu mal zmeravenú ako oceľová tyč. Auto zahlo v pravom uhle doprava, predné svetlá preleteli po krovinatej hradbe. Potom sa vyšplhalo strmým svahom, konáriky sa klepotavo lámali na plechovom povrchu kapoty, znovu zabočilo a začalo sa spúšťať do údolia. "Keby sme tam nemali chatu..." Zmĺkla. "Už by sme sa blížili k pobrežiu. Viem. Ale máme ju, a... a ak neprestaneš rezať zákruty takou rýchlosťou, ani k nej nedôjdeme." "Prečo neupozorňujú aspoň tabuľkami..." "Vyšli by na mizinu. Táto cesta je samá zákruta. Pozor! Skala!" Zadržal dych, kým prešla ponad sivý ostrý kameň. Kovový buchot prebehol po celej dĺžke vozidla. Rýchlo pozrel na kontrolku s olejom. Ručička sa nepohla. Nádrž to teda prežila. Ale čosi za sebou vliekli, klepotalo to po štrku. "Výfuk," zamrmlal. "Čo?" Klepot prestal. Povedal si, že sa ani nepozrie dozadu, čo im odpadlo. Auto šlo ďalej, nebola to súčiastka, bez ktorej by sa nezaobišli. "Prečo ma nepustíš za volant?" "Vravel si, že máš ustaté oči." "Vtedy - pozor!" Schúlil sa pred hrubým konárom, ktorý trčal zo zaprášeného lístia. Siahal im tesne po strechu, ale prekĺzli. Dlaňou zotrel prach na bočnom skle a pozrel von. Anténa sa ohla dozadu v štyridsaťpäťstupňovom uhle. Auto trochu zmiernilo rýchlosť. "Preboha, Gordon, tá ľudská hlava... pes prenesie ľudskú hlavu cez cestu rovno pred našimi očami a my ani... chcem povedať, že mi z toho začína byť zle." "Chceš sa vrátiť?" Váhala. "A ty?" "Ani sa niet kde obrátiť." "Hlavné, že vieš všetko rozumne zdôvodniť, Gordon." Oprel sa dozadu, z vrecka na veste vylovil kuchynskú zápalku, nechtom palca škrabol o hlavičku a plamienok si priložil k fajke. V odrazovom zrkadle videl len kúdoly prachu červené od zadných svetiel. Ťahali sa za nimi už tristo kilometrov. Vôňa aromatického dymu ho trocha uvoľnila. "Možno sa ti to nevidí, ale domorodci sú dosť primitívni a spory si vybavia mačetou raz-dva. Aj toto bol možno taký prípad. Radšej nech si to riešia miestne úrady, ak tu nejaké existujú." "A ak neexistujú?" Potlačil rastúcu namrzenosť. "No dobre, povedzme, že sa vrátime a podarí sa nám nájsť hlavu. Čo urobíme? Odnesieme ju na pobrežie? Prídeme do hotela a povieme, cestou sme našli túto drobnosť? Budú nás držať pod zámkou celú dovolenku, ak nie dlhšie." "Nemyslela som na tú hlavu, ale... na telo." "Bez hlavy mu už nie je na nič," zašomral Gordon. "Nie som si istá, či to bol on, Gordon." "Prosím ťa. Hlava bola celá zaprášená. Nedalo sa rozoznať, či je to muž alebo žena." "Mala dlhé vlasy..." "V dnešných časoch to nič neznamená." "A náušnicu, taký nefritový prívesok s medeným krúžkom." "Nefantazíruj, drahá." "Viem, čo vravím. Myslím, že to bola beloška." "Koľko pieh mala na nose?" "Nemám chuť na žarty, Gordon." "Ani ja - ale vrátiť sa? Nie. Nemáme sa kde obrátiť a ani by sme to miesto nenašli. Prešli sme päťdesiatimi údoliami a všetky sú si celkom podobné. A navyše - kde na to vezmeme benzín? Bohvie, aká je kapacita tohto auta." "Raz si mi povedal, že viac výhovoriek ako jedna je toľko ako nič." "Dobre, dobre, nemám ani jednu výhovorku. Ale vracať sa nevraciame!" Tvrdo zahryzol do náustka fajky a šmátral vo vrecku po ďalšej zápalke. "Až dôjdeme do hotela, môžeme sa trochu poprezvedať. Ak niekto zmizol, povieme im o tej hlave. Inakšie mlčať je zlato. Súhlasíš?" "A čo ak sa to stalo len teraz? Ohlási im to niekto?" "Až prídeme do hotela, nechaj to na mňa. Dobre?" "Čo iné mi ostáva? Veď tú reč ani neovládam." Gordon vedel, že to je najlepšie riešenie. Rada si nechávala možnosť zmeniť mienku - ak sa veci zle vyvinú, bude môcť povedať, že mala výhrady. Mentálna rezervácia. Čo, vyzeráme ako dvaja Indiáni? Veta z burleskného žartu: muž a žena prídu do hotela a pýtajú si izbu, načo sa ich muž v recepcii spýta, či majú rezerváciu... Nasilu zháňal myšlienky... sústreďoval sa na všetko možné... len aby nemusel myslieť na ten príšerný výjav na ceste. Teraz už banoval, že nezastali, že nezdvihol tú zakrvavenú vec, nepozrel jej do očí a nepovedal Cynthia, kto ti to spravil, drahá? Ann by to nikdy nepochopila. Ani by to nechcela pochopiť. Držala sa bokom od tvrdej skutočnosti, pohybovala sa vo vzorci domov--škola--kostol--rodina, celý život nalinkovaný ako bejzbalové ihrisko, dotkni sa všetkých mét, a keď dobehneš na miesto, Boh ti tam potrasie ruku... Potom si musel pripustiť, že si ju sám vybral zo zástupu žien, ktoré boli k dispozícii (teraz sa mu to tak videlo), lebo mala vždy vo všetkom poriadok a nikdy nezmeškala vyučovanie. Zatiaľ čo on bol neporiadny a nerozhodný. Protiklady ho vždy priťahovali. Čierny-biely. Anonym-synonym. Bola vysoká, štíhla, popolavoplavá; on územčistý a čiernovlasý. Predstavoval si vyrovnané manželstvo alebo aspoň vzťah, v ktorom sa budú navzájom uznávať, ale svojím bezcieľnym hedonizmom sa oproti jej trpezlivej logike nepresadil. Pri všetkých životných rozhodnutiach videl najvrchnejšiu i najspodnejšiu hranicu možností, ale ona sa vždy držala pri zemi. Keď promoval, nazdával sa, že každé leto prežije pri mori a každý siedmy rok bude voľný ako vták. Ale zatiaľ letá trávil opravou domu a prvý voľný rok staval chatu pri jazere. Začínal dumať, či to víno nenechal v pohári pridlho stáť... Vľavo vzadu sa čosi rozklepotalo. Chvíľu načúval, potom si povedal, že je to zrejme blatník, teda nič nebezpečné, zato im auto ešte nevypovie a nezostanú trčať v tomto kraji pánubohu za chrbtom. Dnu bolo horúco, dusno, ale pre prach museli mať zavreté. Aj tak im vnikal škárami okolo oblokov a dvier, jemný ako mastenec. Cítil, ako sa mu usádza v nozdrách, vysušuje mu pery, už mal na nich spálenú kôru. Zatvoril oči a skúšal si predstaviť hotel na pobreží, ako mu ho opísal Norval, zelený trávnik, priestranný bazén, slnečné balkóny a nízke, nízke ceny. Ale v skutočnosti stále myslel na hlavu, na to, ako hladko bola odrezaná tesne pod Adamovým jablkom. Auto hádzalo a drgľovalo, ako sa so škripotom spúšťalo dolu, až mu tŕpli zuby. Z dlážky sa dvíhali kúdoly prachu. Pozrel von a videl, že prechádzajú cez vyschnutú naplaveninu riečiska, akých už prešli za posledných sedem hodín tucet. "Gordon..." Obrátil sa, v okuliaroch sa jej zrkadlilo svetlo reflektorov, oči za sklami mala meravo vytreštené. "Čo je?" spýtal sa. "Tam vzadu som videla spod krovia trčať nohu." Srdce sa mu prudko rozbúchalo. "Kde?" "Hneď za tým riečiskom." "Prečo si nezastala?" "Neviem." "Možno to bol iba koreň." "Videla som nohu!" "Dočerta! Načo toto dohadovanie? Zastav a cúvni!" "Ako? Neviem cúvať ani s naším autom, a nie s týmto rozpadávajúcim sa vrakom." "Chceš sa vymeniť? Mám to urobiť ja?" "Chcem, aby bol koniec tejto jazdy! Nechcem cúvať, ani sa vrátiť. Chcem sa dostať preč odtiaľto... Z tejto cesty!" Tak načo si ma upozornila na tú nohu, pomyslel si, ale mlčal. V hlase mala hystériu decka, ktoré odmieta ísť do tmavej, strašidelnej spálne a už-už ide urobiť cirkus. Ani jemu nebolo všetko jedno. Listnaté kroviny siahali až do stredu cesty, cítil sa ako v kliešťach. Dopredu nevideli ani na dvadsať metrov. Keď odbočovali, zadržal dych, akoby tam mal uvidieť aztéckeho kňaza, ktorý so zakrvaveným nožom vysekáva pulzujúce srdce z obnaženého trupu... príšerná predstava... Motor zakašlal, prskol a potom namáhavo hučal, kým sa šplhali hore strmým brehom. Napäto sledoval benzínovú kontrolku. Ručička sa usádzala na nule. Tým sa vyriešila otázka, či sa vrátiť. Možno tým padla aj možnosť ísť ďalej, ale cítil, že v nádrži je viac benzínu, ako sa zdá. Na strmom svahu sa všetok zlial dozadu... S úľavou si vydýchol, keď auto dosiahlo hrebeň a spustilo sa dolu ďalšou strminou. Ručička plynomeru sa odtrhla od okraja a ustálila sa na jednej osmine. Po minúte prehovorila. "Možno máš pravdu. Asi to bol len pokrútený koreň." Neuspokojilo ho to. "No dobre. A čo tá hlava?" "Ach... možno kokosový orech." "A prečo nie tekvica? Ichabod Crane si myslel, že vidí hlavu, a bola to tekvica."