S dušou Japonky
1 / 8
Denisa Ogino, Katarína Kopcsányi: S dušou Japonky
Prológ Keď sa 11. marca 2011 odlepilo lietadlo so mnou a Justinom od japonskej pôdy, nenápadne sa schyľovalo k zničujúcemu zemetraseniu. Práve opakujúce sa otrasy zeme krásnej a distingvovanej krajiny ma dokázali z času na čas príšerne vydesiť. Svoj strach, keď naším príbytkom zatriaslo, som vždy skryla do kúta miestnosti, schúlená do klbka okolo drobného Justinovho telíčka. Kým všade navôkol pri búrlivej hre prírody vládla príznačná japonská disciplína a pokora. Vrodená, bezkonkurenčná, zakódovaná priamo v génoch a ničím nenapodobiteľná. Nie, nemala som ju. Tú pokoru a vyrovnanosť skromných japonských manželiek. Zmenila som svoje zvyky Európanky, prestala nosiť kratšie sukne či výstrihy a opustila prácu hostesky. Napriek tomu som nebola dostatočne dobrou Japonkou. Nevítala som svojho japonského manžela mlčky a zmierene, keď sa neskoro v noci vracal z hostesingových barov, kde strácal tak dôležitý čas v spoločnosti iných žien. A nebola som ticho, keď ma bolela duša pri jeho údajných služobných cestách. No a nemlčala som ani vtedy, keď mňa a Justina odbíjal slovami o únave a zaneprázdnenosti. Naozaj som nebola pokornou ženou, aké za oknami malého japonského mestečka Toyohashi žili a dýchali vari len vzduch uvoľnený z pľúc svojho manžela a živiteľa. Napriek tomu som verila, že nás nič nerozdelí. Že po čase dosiahnem do najvyššej poličky na sen o rodinnom zázemí plnom lásky a spokojnosti. A zrazu som sedela v lietadle smerujúcom na Slovensko, s milovaným, sotva päťročným plodom našej lásky, s dvoma kuframi a limitovanou kreditkou. Za nami sa v dôsledku otrasov zeme dvíhali vlny cunami a následný výbuch Fukušimy moril desiatky kilometrov vzďaľujúceho sa domova. Vtedy som ešte netušila, že Japonsko si ponesiem ďalším životom už iba v srdci. Dva mesiace odlúčenia, aby sme si so Shigem dali priestor na úvahy o budúcnosti, sa zmenili na nekonečno. Môj japonský manžel ma odstrihol od seba jediným telefonátom a v tej sekunde sa vzdal aj svojho syna. Zrazu som ja, vydatá žena, naučená klopiť pokorne zrak pred mužmi i zamestnávateľmi, stála opäť na začiatku svojej púte za rodinným zázemím, obživou a úprimnou láskou. Môj predošlý život mi odplavilo cunami spolu so sprievodcom. Dnes, dva roky po rozvode, už Shigeho inak nenazvem. Dal mi pocit výnimočnosti, úžasného syna a možnosť spoznať a zamilovať si Japonsko. A potom sa z môjho a Justinovho života vyparil ako búrkový oblak, aby som cez mnohé úskalia našla konečne samu seba a to svoje vysnívané šťastie...
- kapitola Len pred desiatimi minútami som prerušila balenie kufrov, aby som reagovala na Shigeho telefonát z Japonska cez internetový videohovor. A zrazu to bol jeden z najnepochopiteľnejších okamihov v mojom živote. „Baka! Hlúpa!“ - vynorila sa mi v mysli džidžiho niekdajšia sklamaná reakcia. Sedela som na posteli, predo mnou notebook, vedľa mňa otvorený kufor a všade v izbe zvuk šialeného tlkotu môjho srdca. Priemerných šesťdesiat úderov za minútu sa zmenilo na cval a do tváre mi vohnalo červeň a slzy. Džidži. Môj japonský deduško Hiroši. Už pred siedmimi rokmi mi v hostesingovom bare v Toyohashi, keď som mu priznala svoju lásku k Japoncovi, predpovedal srdcovú apokalypsu. „S Japoncom môže byť šťastná iba Japonka. Toto si zapamätaj,“ vyslovil a nahnevane, s prstom vystretým smerom ku mne, sa mi nadlho stratil zo života. Možno som vtedy nechcela počuť, čo mi tým naznačuje. Utiekla som zo Slovenska od rodiny a priateľa, od chaosu, s ktorým som nevedela pohnúť v žiadnom smere. Nuž a postupne som si zamilovala krajinu odlišnú od čohokoľvek európskeho. Vďaka trpezlivému hosťovi – zubárovi a môjmu presvedčeniu, že len takto si prácu udržím, som sa popri hostesingu naučila japončinu. S diárom a perom v ruke, kedy sa len dalo. Keď sa potom do mňa, blonďavej snívajky s modrými očami a túžbou po opätovanej láske, zahľadel vari najkrajší a najtajomnejší Japonec pod tamojším slnkom, bola som v siedmom nebi. Jedného dňa vošiel do baru, v ktorom som pracovala. A do roka sa mi vďaka záujmu tohto mladého a uhrančivého majiteľa butiku s módnym tovarom zdal môj život uprataný a čistý. „I love you, Deniska,“ hovorieval mi a ja som mu po našom strohom papierovom sobáši zo samej lásky porodila syna. Náš vzťah nebol, samozrejme, vždy len v odtieňoch ružovej. Ba časom, ako som už spomenula, nebol idylický vôbec. Rozdielna mentalita, jeho nepochopiteľné sklamanie, že som mu neporodila vysnívanú dcéru či odlišné názory na výchovu a manželstvo nás neustále vystavovali skúškam a otupovali tú prepotrebnú chémiu medzi nami. Na siedmy, kritický rok nášho manželstva, nakoniec prišlo na džidžiho slová. Sediac na posteli banskobystrického bytu, v spálni zariadenej na prechodné bývanie počas mojich výletov na Slovensko, som musela kapitulovať. Môj japonský manžel ani brvou nemihol, keď mi cez displej notebooku zakázal vrátiť sa do Toyohashi. S darčekom v ruke, nasmerovaným do takmer zbaleného kufra, som sa zrazu srdcervúco rozplakala. „Neplač, mami! To je život,“ ozvalo sa pri mne a vzápätí sa mi Justinove malé ruky ovinuli okolo šije. Keď ma začul z vedľajšej izby plakať, pribehol mi podať pomocnú ruku a naservírovať povzbudivé slová, vytiahnuté z môjho slovníka. „Áno, zvládneme to, srdiečko,“ opätovala som zatiaľ nič netušiacemu synovi jeho objatie a pomedzi vzlyky som si náhlivo utierala slzy do rukáva. Japonské ženy totiž neplačú. A japonské deti nepoznajú spôsob, ako svoje mamy utešiť. Akosi vôbec netušia, žeby to ich silné, vždy pokorné a úslužné mamy potrebovali.