Zbohom a ďakujeme za ryby
1 / 6
... "Problém bol v tom," pokračoval Arthur, "že som nič nepovedal prvý raz, a tak bolo ešte ťažšie vytiahnuť túto vec pri druhom kole. Čo už potom môžeš povedať? ,Prepáčte... Nemohol som si nevšimnúť, že... ehm..., Nie. Takto to jednoducho nejde. Preto som ho aj naďalej ignoroval, ešte bojovnejšie ako predtým." "No teda..." "Civel som do krížovky, nezmohol som sa na pol slova, a tak som preukázal trocha z ducha toho, čo urobil Henrich Piaty na svätého Krišpína..." "Čo?" "Znova som sa pokúsil o prelom. Zobral som si ďalší keks a naše pohľady sa na chvíľu stretli." "Takto?" "No, vlastne nie celkom takto, ale stretli sa. Obaja sme rýchlo odvrátili zrak, môžem však s istotou povedať, že vo vzduchu bolo cítiť napätie. Silnelo všade okolo nás dvoch: Dosahovalo vrchol." "To si viem predstaviť." "Takto sme zjedli celý balíček. On, ja, on, ja..." "Celý balíček?" "Nuž, bolo tam len osem keksov, no kým sme ich dorazili, pripadalo mi to ako celá večnosť. Ani gladiátori to nemohli mať ťažšie." "Gladiátori," podotkla Fenchurch, "to museli robiť vonku na slnku. Bolo to fyzicky náročnejšie." "Asi máš pravdu. Tak či onak, na stole ostal prázdny obal od keksov a ten chlap po tom, čo zo seba predviedol to najhoršie, sa nakoniec postavil a bez slova odišiel. Krátko nato čírou náhodou ohlásili aj môj vlak, a tak som dopil kávu, vstal od stola, zobral z neho noviny a pod nimi..." "Áno?" "Pod nimi boli moje keksy." "Čože?" skríkla Fenchurch. "Čože?" "Naozaj." "Nie!" Zalapala po dychu a zvalila sa od smiechu na trávu. ...