Mimochodom, volám sa Josephine Alibrandiová a pred pár mesiacmi som mala sedemnásť. (Tých sedemnásť, keď sa človek dozvie pravdu, ako spievala Janis Ian.). Som v poslednom ročníku strednej školy u sv. Marty, ktorá sa nachádza na východnom predmestí, a mám v pláne ísť na budúci rok študovať právo.

Žijeme v Glebe, na predmestí hneď za hranicami centrálnej časti Sydney a desať minút od prístavu. Glebe má dve tváre. Jednu tvoria krásne, stromami lenované ulice s nádhernými starými domami, a druhú, ktorá má byť akože moderná, radová zástavba s výhľadom na kôlne a šnúry s bielizňou. Ja patrím k tej druhej. Náš dom je starý dom v radovej zástavbe. My, teda mama Christina a ja, bývame na poschodí. Vlastne až do mojich dvanástich rokov sme tento dom mali v prenájme, ale majiteľ nám ho za skvelú cenu predal a hoci som si vypočítala, že mama ho splatí, keď budem mať tridsaťdva, je dobré, keď v dnešných časoch bytových problémov nemusíte bývať v prenajatom dome. Máme s mamou celkom dobrý vzťah, i keď trochu premenlivý. V jednej chvíli sa strašne ľúbime a trávime celé hodiny vážnymi a zmysluplnými rozhovormi a vzápätí na seba jačíme pre nejakú absurdnosť, počínajúc tým, že v mojej izbe je absolútny chaos, a končiac tým, že mi nedovolí prenocovať u kamošky.

Mama je na mňa poriadne prísna. Stará mama sa tiež usiluje pridať svoje želiezko do ohňa, ale mama neznáša, keď sa jej do toho pletie. Tie dve sú si večne vo vlasoch. Vždy keď príde na pretras letný tábor, je to hotová vojna. Moja stará mama si myslí, že ak sa o mňa nebude starať nejaký člen našej rodiny, znásilnia ma alebo zavraždia. Obviňuje moju mamu, že je zlá matka, že nie je dosť starostlivá a dovolí mi ta ísť. Mama jej zakaždým takmer ustúpi, a niektoré dni, keď sme my tri spolu, sú ako tretia svetová vojna.

Sedím tu vo svojej izbe zmätená a nahnevaná a celkom dezorientovaná. Po tom, čo som sa celý život usilovala niekam zapadnúť a už sa mi to skoro podarilo, som zase na začiatku. Dnes mala mama narodeniny. Tridsiate piate. A my sme s nonnou upiekli tortu a mali sme malú oslavu. Pozvali sme ziu Patriziu a jej rodinu a spolu nás bolo u nonny desať. „Narodená prvého októbra, teda počatá na Nový rok, však zia Katia?“ pobozkal ju Robert zozadu. „Aj ja som si to vždy myslela,“ zasmiala sa mama, keď sfúkla sviečky. „Presne deväť mesiacov, však?“ „A odkedy sa deti rodia presne o deväť mesiacov?“ posmešne sa spýtala sesternica Louisa. Študuje na univerzite prírodovedu a myslí si, že o tom vie všetko. „Dobre, tak ju počali týždeň predtým, a to bol Štedrý deň. Ešte zmyselnejšie. Veselé Vianoce, Katia, boli by sme povedali predtým, než...“

Prišla za mnou nonna Katia a zozadu ma pobozkala, ale odtiahla som sa. „Si klamárka,“ povedala som jej a išla som do kuchyne. „Čo to hovoríš, Jozzie?“ spýtala sa a šla za mnou. Zlostne som sa otočila. Najradšej by som ju od zlosti udrela. „Si klamárka!“ zašepkala som chrapľavo. „Celý život si nás poúčala, čo máme robiť, kedy to máme robiť. Učila si nás, aby sme boli úctivé, aby si ľudia mysleli, že sme dokonalé, aby nikto nekomentoval, čo mama urobila. Keď si zistila, že Michael je môj otec, nepustila si ho do svojho domu. Dovolila si, aby tvoj manžel vykopol moju mamu z domu, keď mala sedemnásť a bola tehotná. Celý život si sa k nej správala, akoby bola podradná...“ „Prečo to hovoríš, Jozzie?“ kričala vyľakane. „Spala si s ním. Spala si s Marcusom Sandfordom.“ Zbledla a cúvla a chytila sa za hrdlo. „Jozzie, čo to hovoríš?“ „Och, Bože, nonna, nebuď ešte aj teraz taká pokrytecká. Ty sama si mi hovorila, že si musela byť štyri mesiace sama. Štyri mesiace v lete, od novembra do februára. Keď si mi to povedala, bolo mi ťa tak ľúto, že si musela Viancoe a celé sviatky stráviť ďaleko od ľudí, ktorých si milovala. Ale dnes, keď všetci žartovali o tom, že mama bola počatá na Nový rok, som si pomyslela, že to nie je možné. Ako mohla by ť mama počatá na Nový rok, keď nonno bol na severe?“ „Narodila sa predčasne,“ vzlykala nonna. „Nie nenarodila. Vždy mi hovorila, aké bola tučné bábätko. Mala štyri kilá tridsať, keď sa narodila. Predčasne narodené bábätká toľko nevážia.“ „Jozzie, prestaň...“ „Nie. Spala si s ním. A pred sedemnástimi rokmi si mala tú drzosť, že si sa k mame zachovala tak, ako si sa zachovala, pričom si ty urobila niečo oveľa horšie. Bola si vydatá. Spala si s Marcusom Sandfordom a pritom si bola vydatá. Celý život si nás varovala pred Austrálčanmi, aby sme sa s nimi nestýkali, že nerozumejú nášmu spôsobu života. A čo ty, nonna? On rozumel tomu, ako si žila ty? Chápal, čo je to manželstvo?“ Ja som kričala a ona plakala, ale bola som taká šokovaná, že mi to bolo jedno. Možno som sa mýlila. Možno môj starý otec prišiel v tom čase na víkend a chcela som, aby mi to potvrdila. Chcela som, aby mi povedala, že starý otec prišiel na jeden víkend domov, a že sa milovali a počali moju mamu. No nepovedala to. Iba plakala. „Nenávidím ťa,“ kričala som. „Nie za svoj život. Ale za mamin. Už nikdy viac k tebe neprídem, pokiaľ tu nebude mama. Ak sa budeš sťažovať a ona ma donúti sem ísť, tak jej to všetko poviem.“ „Nie,“ vykríkla. „Nikdy to Christine nepovedz.“

...