Henrieta zbadala vo dverách Marošovu tvár, ktorá nevyzerala dvakrát prívetivo, a tak sa rozhodla svoj široký úsmev vymeniť za plachý. „Ahoj, oslávenec!“ zvolala neutrálne a vošla dnu. Valentína stála za ním, akoby ho strážila. No dobre, dnes budem za neškodnú, pomyslela si Henrieta. Srdiečka a mašlička hovoria za všetko. Netreba nič preháňať. Podala mu fľašu a dala letmú pusu na líce. „Tak všetko najhoršie!“ povedala a Marošovi aj Tine zmrzol úsmev na perách. Až potom šibalsky dodala: „Nech ťa obchádza!“ Obaja si vydýchli, nezdalo sa im to vôbec vtipné. Ani Henriete, ale chcela ich vystrašiť, a to sa jej teda podarilo. „Vďaka,“ povedal Maroš a so znechutením hneď strhol červenú mašľu. „Mali iba takto zabalenú, viem, je to trocha gýč, ale milý, že? Dôležité je to, čo je vo vnútri,“ rapotala. „Iste, iste,“ prikývla zamyslene Valentína, ale potom akoby svoje myšlienky hodila za hlavu a usmiala sa ako správna hostiteľka.
„Tak, nestojme pri dverách, poďme dnu,“ ukázala rukou do obývačky. Henrieta si sadla do kresla a pôvabne prekrížila nohy v modrých minišatách. Modrá je vždy dobrá. Modrou, rovnako ako čiernou, nikdy nič nepokazí. Tentoraz sa však trocha prerátala. Zabudla, že Valentína má modrú sedaciu súpravu. Neuvedomila si, že keď si sadne do modrého kresla, celkom s ním splynie a Maroš sa bude na ňu dívať len ako na súčasť sedacej súpravy. Nevadí, aj tak chcem byť dnes za nenápadnú! povedala si a začala cmúľať tvrdú slanú tyčinku, hrubú asi ako Marošov palec... Alebo penis? snažila sa rozpomenúť na obdobie ich milostného šialenstva a popritom ju pochytilo nutkanie predviesť s tou tyčinkou malé erotické predstavenie. Ale nie, dnes nie. Dnes ich nebudem dráždiť. Musím vydržať! dala si náročný záväzok, ale ona ho zvládne. Lebo ona zvládne všetko! Na stolíku pred ňou boli ešte aj šunkové chlebíčky a v sklenom džbáne lacné sudové víno z trhu, tipovala Henrieta. Valentína očividne trpí absenciou akejkoľvek invenčnosti, nielen čo sa kníh týka, ale aj pohostenia! kritizovala ju v duchu Henrieta, ale navonok sa jej podarilo správať sa slušne, skromne, nevtieravo. Prosto tak, že Valentína stratila ostražitosť, ak vôbec nejakú mala, a Maroš po Henriete hádzal skúmavé pohľady. Akoby jej neveril, že naozaj nič nesleduje a je len tak prirodzene príťažlivá a šarmantná. Stále pozerala na hodinky a vravela, že sa nemôže zdržať dlho. Nik ju neprehováral, ako očakávala, tak sa po hodinke a pol zdvihla, že už musí ísť. „Je mi to ľúto, ale mám ešte jedno stretnutie... Nedal sa odbiť,“ žmurkla na Maroša. „Tak ho nenechaj čakať,“ odvetil a už aj otváral dvere. Bol dosť nervózny, či skôr nesvoj. Avšak Henrieta v jeho očiach zbadala niečo, čo poznala veľmi dôverne. Čo si zapamätala veľmi dobre. Lesk! Leskli sa mu oči presne tak, ako kedysi. Tak sa na ňu díval vždy, keď mal na ňu chuť. A to jej v tejto chvíli muselo stačiť. I keď jej očakávania boli oveľa, oveľa väčšie... Žiadne stretnutie, samozrejme, nemala, pretože Alan sa akosi odmlčal. Stále sa vyhováral, že je zaneprázdnený, alebo že manželka čosi šípi a musia si dať pauzu. To sa Henriete prestávalo páčiť. A tak, len čo prišla domov, poslala Alanovi esemesku, zapla telku a čakala na odpoveď. Bola sobota večer, tak jej bolo jasné, že je doma s rodinou a že musí chvíľu počkať, kým pôjde vyniesť smeti, aby jej mohol zavolať. Ibaže už skončil aj film, aj reklama, a žiadna odpoveď neprišla. To ju naštvalo. Riadne naštvalo. „Kokot jeden lenivý, to už ti nestojím ani za jednu holú vetu?!“ nadávala nahlas mlčiacemu mobilu. Toto jej Alan doteraz nikdy neurobil! Otvorila si ružového Huberta na zlepšenie nálady. Sekt si nikdy neotvárala sama a ako tak lomcovala zátkou, pristihla sa pri tom, aké je to trápne. Že si musí otvárať sekt sama ako nejaká opustená chudera. Odkopnutá milenka! „Doriti, šak aj o tomto musím napísať!“ ťukla si prstom na čelo. Celkom zabudla, že píše bestseller. A tak otvorila svoj biely notebook, aby Alana zavraždila. Aspoň vo svojej knihe...