Ako kone doviezli domov gazdu Príbeh zo života

Sedíme si pri rodinnom krbe a spomíname na roky minulé. V kozube praská priložené polienko, svetlo sa odráža v okne, za ktorým prituhlo a veru aj prvé vločky snehu padajú. A takto si mamička spomína na príhodu z detstva. Obyčajne sa pálievalo aj dvakrát do roka. Záviselo to od druhu ovocia. A tak chodil aj môj otec. Pálenica u nás nebola, ale bola v neďalekej obci Ladice. V záhrade sme mali rôzne ovocné stromy. Bol tam aj veľký strom, na ktorom sa urodili krásne ringloty. Keď dozreli, boli veľké ako slepačie vajcia, tmavo fialové a sladké. Rástli tam aj stromy hrušiek. Plody po dozretí veľmi rýchlo mäkli, no zato boli veľmi chutné, aromatické a sladučké ako med, volali sa maslovky. Boli veľmi vďačnou surovinou na výrobu destilátu, hruškovice. Ako ovocie padalo zo stromov, hneď sa aj zbieralo do drevených sudov. Veľké dubové sudy bolo potrebné pred použitím starostlivo ošetrovať. Pred zberom ovocia sa najskôr naplnili vodou, aby tekutý kvas z nich nevytiekol a nechali sa napučať. Rozsušené sudy by prepúšťali kvapalné náplne, netesnili by. Boli to podobné sudy ako na víno. Keď sa postavili na výšku, dno z jednej strany sa vybralo, a z druhej strany sa plnili ovocím. Ak bolo v roku veľa ovocia, veru sudy aj chýbali, a tak sa vykopala v zemi jama, vyložila fóliou a kvas sa v nich pripravil. Potom sa už len vybral tesne pred pálením a odviezol do pálenice. Iný druh suroviny na pálené bolo po zbere hrozna. Bol to vyprešovaný terkel. Keď bol sud naplnený výliskom z hrozna, zatvoril sa a medzery sa zatreli hlinou a slamou, aby terkel dostatočne vyzrel. Pokiaľ terkel zrel, odkladal sa aj mušt (šťava z hrozna) ako aj úsad z vína, ktoré sa tiež použili na vypálenie. V tých časoch sa veru cukor do kvasu nepridával. Pálilo sa len z čistého a dobre dozretého ovocia. Cukor bol drahý. Kvas z ovocia sa pálil koncom leta a terkel až začiatkom zimy. V pálenici boli termíny pre gazdov, ktoré sa dojednávali vopred. Keď nastal čas pálenia, všetko už muselo byť pripravené. Jednou z povinností bola aj príprava dreva. Narúbané suché naštiepané polená sa uviazali do malých viazaníc a spolu s demižónmi (nádobami na vypálený destilát) naložili na voz. Skôr ako sa do voza zapriahli koníky, vozy sa vystlali slamou, do ktorej sa naložili sudy s kvasom, demižóny na vypálený destilát a viazanice dreva. A takto pripravený záprah mohol vyraziť. Ej ,ale nesmelo sa zabudnúť ani na poživeň pre kone. Veď pálenie trvalo až do večera alebo od večera do rána. Podľa toho, ako kto prišiel na rad. I naložil sa obrok aj seno, aby kone trpezlivo vyčkali s gazdom. Proces destilácie bol dlhý a náročný. Chcelo to silných chlapov, nie žiadne padavky, lebo bez koštovky to nešlo. Keď jeden končil, už ďalší nalieval do kotla prinesený kvas, aby sa nestrácal drahocenný čas. A medzi tým sa chlapi častovali čerstvo vypáleným destilátom. Navzájom ochutnávali, ktorý má lepšie pálené. A veru sa takto potužovali. Medzi tým prišiel ďalší zákazník dohodnúť termín, ktorého taktiež sa patrilo ponúknuť. A tak pohárik k poháriku spravil svoje. A veru tak sa prihodilo aj môjmu otcovi...