Ingrid si kľakla, priložila si dlaň medzi prsia a druhou rukou krúžila po Teovom hrudníku. Nahlas dýchala, zhlboka, až ju smiešne nadvihovalo. Teo opäť zažmúril oči. Rozhodol sa, že sa nedá strhnúť týmto divadlom. Bude premýšľať nad svojím novým foťákom. Manuál nechal doma, takže nevedel, ako nastaviť svetlo. Vyskúša asi najskôr nástroje v hlavnom menu... Terasa. Hlava sa odpája od tela. Prechádza stropom. Je na terase. Stúpa vzduchom. Je už ďaleko. Nevidí. Naokolo je tmavá voda. Teplá, príjemná. Zostal by v nej navždy. Chce objať sám seba, no z hrude mu vychádza ten najťažší vzdych. Derie sa bolestne von, až mu trasie hrudnou kosťou. Bolesť je hlboká, no uľavujúca. Rozprestiera sa ako horúca krv v celej hrudi a rinie sa do okolia. Zaplavuje telo aj vodu, v ktorej leží. Slabne, rozpúšťa sa. „Utri si slzy,“ Ingrid sa usmiala a objala ho. Teo rozpačito zažmurkal. Naozaj mal mokré oči. To asi z tých vonných tyčiniek. Prečo má však mokré aj vlasy na sluchách, to nechápal, akoby mu tam stiekli prúdy sĺz. Ale veď iba na chvíľu zaspal... Ešte stále cítil na prsiach teplo a v hrudníku mal zrazu viac miesta na dýchanie. Nejako ho to celé rozcítilo, ani si neuvedomil, že ešte stále objíma Ingrid.