A opäť je tu začiatok školského roka. Idem peši, pretože som zmeškala autobus. To nie je najlepší štart. Deviata trieda. Ktovie, aká bude. Deviata, deviata, deviata... Je to skladba na klasickom Bielom albume Beatles, taký zvláštny bláznivý prídavok na konci. Odjakživa mi bol sympatický John Lennon, aj keď zomrel ešte skôr, ako som sa narodila. Páči sa mi, lebo kreslil všelijaké smiešne obrázky, nosil staromódne okuliare, bol zábavný a robil si, čo chcel. Aj ja kreslím smiešne obrázky, nosím staromódne okuliare a kamarátky si myslia, že som zábavná. Nemám však možnosť robiť si, čo chcem. Je pol deviatej. Keby bolo po mojom, tak by som teraz vegetila v posteli skrútená do klbka a spokojne odfukovala. Aj John Lennon predsa leňošil, keď s Yoko celý deň nevstal z postele. Dokonca tam poskytovali aj rozhovory. Super, no nie? Takže keby bolo po mojom, spala by som až do poludnia. Potom by som sa naraňajkovala. Dala by som si horúcu čokoládu a šišky. Počúvala by som hudbu a čmárala do skicára. Možno by som sa dívala na video. Potom by som sa opäť najedla. Objednala by som si pizzu. Hoci... asi by som si mala radšej dať šalát. Pri celodennom váľaní v posteli by človek zrejme rýchlo pribral. Nechcem vyzerať ako veľryba vyplavená na breh. Dám si nejaký šalát. Zelený. A hrozno. To je tiež zelené. A čo zelený nápoj? Existuje zelený likér, pila som ho u Magdy, volá sa mentolový krém. Ktovieako mi nechutil. Akoby človek pil zubnú pastu. Tak ten si určite nedám. Zavolám Magde a Nadi a poriadne si pokecáme. A potom... To už bude večer, takže sa okúpem, umyjem si vlasy a oblečiem si... Čo si mám obliecť do postele? Určite nie starú nočnú košeľu s medvedíkmi. Je príliš detská. Lenže tie priliehavé saténové kombinačky sa mi nepáčia. Už viem, vezmem si dlhú bielu košeľu s vyšitými pestrofarebnými ružičkami, na všetky prsty si nastoknem veľké ligotavé prstene a ľahnem si na chrbát do postele ako Frida Kahlo. To je ďalšia z osobností, ktoré obdivujem, úžasná juhoamerická maliarka s hrubým obočím, náušnicami a kvetmi vo vlasoch. Tak fajn, ležím v posteli a vyzerám fantasticky. Potom začujem otváranie dverí. Kroky. Prichádza za mnou môj chalan... Jediný problém je v tom, že nijakého chalana nemám. Nemám nočnú košeľu ako Frida Kahlo, ani telefón pri posteli, nemám vlastný televízor s videom a posteľ mám preliačenú, pretože môj mladší brat Zajko ju vždy, keď nie som doma, používa ako trampolínu. S tým všetkým by som sa zmierila. Stačilo by mi, keby som mala chalana. Práve keď o tom rozmýšľam, spoza auta sčasti zaparkovaného na chodníku vyjde úžasný blondiak s veľkými hnedými očami. Ustúpi nabok, aby mi uhol z cesty, lenže ja odskočím na tú istú stranu. Ustúpi na druhú stranu. Lenže ja tiež! Vyzeráme, akoby sme tancovali nejaký bláznivý dupák. „Och! Hop! Prepáč!“ zajachtám. Cítim, ako sa mi do tváre valí krv. Pokojne na mňa pozerá, jedno obočie má mierne nadvihnuté. Nič nepovie, ale usmeje sa na mňa. Usmeje sa na mňa! Nato sa zľahka prešmykne okolo mňa, kým ja stojím na mieste ako obarená. Obzriem sa cez plece. Aj on sa obzrel. Fakt. Možno... možno sa mu páčim. Nie, to je hlúposť. Prečo by sa mal tento priam neuveriteľný chalan, čo má prinajmenej osemnásť, zaoberať nejakou hlúpou školáčkou, ktorá ani nevie poriadne prejsť okolo neho? Nedíva sa mi do tváre. Upiera pohľad dolu. Zíza mi na nohy! Panebože, možno je tá sukňa naozaj príliš krátka. Včera večer som si ju založila. Anna sa ponúkla, že mi to urobí, ale bolo mi jasné, že by ubrala najviac centimeter. A ja som ju chcela mať naozaj mini. Lenže šitie mi ktovieako nejde. Spodný lem je trochu nakrivo. Keď som si skrátenú sukňu skúsila, zrazu som zistila, že mi z nej vytŕča poriadny kus ružových kyprých nôh. Anna nič nepovedala, ale vedela som, čo si myslí. Otec bol priamočiarejší: „Prekrista, Ela, tá sukňa ti sotva zakrýva nohavičky!“ „Prosím ťa, otec,“ vzdychla som. „Nazdávala som sa, že chceš ísť s dobou. Všetky dievčatá dnes nosia také krátke sukne.“ To je pravda. Magda ich má ešte kratšie. Lenže má dlhé opálené nohy. A pritom sa stále sťažuje! Vraj neznáša, ako jej vzadu na lýtku vystupuje sval. Chodila do baletu a na step a ešte vždy sa venuje džezovému tancu. Frfle, ale nemyslí to vážne. Vytŕča nohy pri každej vhodnej príležitosti. Aj Naďa nosí krátke sukne. Nohy nemá nikdy hnedé. Buď ich má čierne, keď si vezme legínsy, alebo biele, keď si musí do školy obliecť sukňu. Naďa by sa zbláznila, keby mala byť opálená. Zakladá si na svojej bledej pokožke a takmer upírskom výzore. Navyše je tenká ako prútik. Krátke sukne vyzerajú oveľa lepšie na človeku so štíhlymi nohami. Je skľučujúce, keď sú vaše dve najlepšie kamarátky oveľa štíhlejšie ako vy. Ešte skľučujúcejšie je, keď je štíhlejšie aj vaša nevlastná matka. A navyše vyzerá ako modelka. Anna má iba dvadsaťsedem rokov, ale nikto by jej toľko nehádal. Keď niekam spolu ideme, ľudia si myslia, že sme sestry. Lenže sa na seba ani trochu neponášame. Anna je superštíhla a oslňujúca. Ja som malá a tučná.
