Keď som sa otočila, zbadala som Caleba, ktorý sa nečinne flákal, rovnako ako keď som ho videla naposledy. Teraz sedel na lavičke pri okne a držal si hlavu v dlaniach. Na chrbát mu cez okno dopadalo popoludňajšie slnko, takže to vyzeralo, akoby mal okolo hnedých vlasov zlatistú svätožiaru. Chcela som ho ako obyčajne ignorovať, ale všimla som si, že sa jeho telo zachvieva nebadanými otrasmi. Žeby plakal? Nebodaj sa už so svojou novou mačičkou stihol aj pohádať? Vidieť chalana plakať ma odpudzovalo. Lenže nevidela som nijaké slzy, ani že by si ich utieral. Jeho telo sa knísalo dopredu a dozadu a takmer som čakala, že ma začne prosiť o drobné. Akú dlhú mal vôbec prestávku? Prišla som k nemu a poklepala ho po pleci. „Hej, Caleb, si v pohode?“ „Hej,“ zamumlal spoza svojich rúk. Našťastie som z neho necítila nijaký alkohol, ale rozhodne vyzeral, akoby mal opicu. Lenže tak vlastne vyzeral skoro stále. Caleb jednou rukou zašmátral po slnečných okuliaroch, ktoré mal zavesené vo výstrihu trička, a druhou si tienil oči, hoci nebolo jasné, či pred bodavým svetlom žiariviek, alebo od hanby. Tiež mi nebolo jasné, odkiaľ sa berú fialové záblesky, ktoré mu presvitali pomedzi prsty. Na zlomok sekundy sa jeho oči rozžiarili tak, že keď rýchlo odvrátil hlavu, nechali za sebou svetielkujúci pruh purpurovej farby ako jemnú hmlu. Celkom zaujímavý trik na niekoho, kto podľa vlastných slov nenosí kontaktné šošovky. Caleb vstal a zarazil sa, keď si všimol môj ohromený výraz. Prešliapol z nohy na nohu a prehrabol si vlasy, snažil sa celú vec zahrať dostratena, ani keby som ho nachytala s rozopnutým rázporkom, a nie s problémami so zrakom. Mala som z toho zlý pocit. Spravila som krok dozadu. „Si si istý, že si v poriadku? Nie je ti zle?“ Moja otázka ho rozosmiala, ale bol to neveselý, suchý smiech. „Ani nevieš ako,“ odpovedal mi a odkráčal naspäť k svojmu stanovišťu. Mama ma učila neodsudzovať ľudí, ale tento človek bol fakt čudný. Nevedela som o ňom síce takmer nič, ale vďaka tomu bolo jeho čudáctvo ešte hmatateľnejšie. Mala som tušenie, že nevedieť nič o Calebovi Bakerovi je asi to najlepšie, čo sa mi mohlo stať, a tak som sa vrátila k svojej práci a dúfala, že ma niečo rozptýli. Lenže už bolo neskoro. Moja zvedavosť, tá hladná príšera, sa prebudila a nedá mi pokoj, kým ju neuspokojím.
