Kráľovská babička, ktorú zjavne zaujímal len budúci život, na mňa neprítomne pozrela. Všetko, čo sa týkalo toho terajšieho, bolo pre ňu vzduch. Možno ani nevie, že je vojna, pomyslela som si. „Ľudia bojujú…“ „Áno, ja viem,“ zamrmlala. „A tí, čo to prežijú, sa pomestia pod jediný banyan…“ „Čo?“ vyvalila som oči. Kráľovská babička vyzerala ako prízrak a dosť často tak aj rozprávala, v akýchsi tajomných hádankách. „Výbuchy,“ dobiedzala som. „Ty to nepočuješ? Možno ju zabila bomba…“ Vtom som si spomenula, čo mi často opakovala mliečna mama, a zháčila som sa: Sedemkrát otoč jazykom, než niečo vypustíš z úst. Tak budeš mať čas porozmýšľať, či to naozaj chceš povedať. Rýchlo som sedemkrát otočila jazyk, ale nebola som si istá, či sa to ráta, keď som to už povedala. „Zostane nás málo a tí, čo to prežijú, sa pomestia pod jeden banyan,“ znova zamrmlala kráľovská babička. Raz nepochopím, prečo ľudia, ktorí to nemajú v hlave v poriadku, pociťujú potrebu dookola opakovať, čo už raz povedali. „Budú boje… Jediné bezpečné miesto je tu pod banyanom.“