Musel som skloniť hlavu, keď som prechádzal popod kričiacu lebku, hoci teraz bola vytiahnutá a ukotvená v základnej polohe. Za ňou bola hladomorňa, kde sa talentovaní herci z Eddieho tímu pokúšali (väčšinou úspešne) úpením a zavýjaním vydesiť detičky každého veku. Tu som sa už mohol vystrieť, lebo to bola vysoká miestnosť. Kroky mi duneli na drevenej dlážke namaľovanej tak, aby vyzerala ako z kameňa. Počul som vlastný dych. Znel drsne a sucho. Dobre, bál som sa. Tom mi radil, aby som sa tomu miestu vyhýbal, lenže Toma som nemienil poslúchať o nič väčšmi ako Eddieho Parksa. Mal som Doors a mal som Pink Floyd, ale chcel som viac. Chcel som Lindu Grayovú. Medzi hladomorňou a mučiarňou trať klesala a opisovala dvojitú esovitú zákrutu, autíčka v nej naberali rýchlosť a posádku to prudko hádzalo spredu dozadu. Keď tento jarmočný strašidelný zámok fungoval, iba táto časť trate bola úplne ponorená v tme. Presne tu zrejme vrah podrezal Lindu a odhodil jej telo. Aký musel byť rýchly a s koľkou istotou musel vedieť, čo sa chystá urobiť! Za poslednou zákrutou oslepili ľudí v autíčkach blikajúce pestrofarebné stroboskopy. Hoci Tom mi to nikdy presne nepovedal, bol som presvedčený, že práve tu to uvidel.