Beznádejná
1 / 2
Zatvorí oči, zaborí si tvár do môjho krku. Nedokáže sa na mňa pozerať. „Neviem, ako si s tým poradiť. Neviem, či je to nesprávne, alebo či to naozaj potrebuješ. Bojím sa, že ak to urobím, bude to pre teba ešte ťažšie.“ Tie slová sa mi zabodnú do srdca. Presne viem, čo tým myslí. Ani ja netuším, či práve toto potrebujem. Neviem, či to nezničí všetko medzi nami, no zúfalo túžim vziať to môjmu otcovi. Riskovala by som pre to všetko. Ruky sa mi roztrasú, znova sa rozplačem. Holder má tvár zaborenú v mojom krku a hladká ma po tvári. Cítim, že aj on zadržiava slzy. Spôsobuje mu to rovnaké muky ako mne. Viem, že mi rozumie. Pobozkám ho na krk a nadvihnem sa. Mlčky prosím, aby urobil, o čo ho žiadam. Poslúchne. Pritisne sa ku mne, pobozká ma na sluchu a pomaly vojde do mňa. Hoci to bolí, nevydám ani hláska. Hoci potrebujem vzduch, nedýcham. Nemyslím na to, čo sa práve deje. Vlastne vôbec nepremýšľam. Predstavujem si hviezdy na svojom strope a zíde mi na um, že keby som ich strhla, už by som ich v živote nemusela počítať.