str. 16.

...Narodil som sa z boku matky, nie z jej lona, a som tou eminenciou prekliatia celý presiaknutý, nemôžem ináč, v žilách mi koluje a zúri jas a prie- zračnosť, som jeden z posledných živých básnikov, som ten, ktorého nenávisť nevysnorila.  Predtým, ako si ma zobrala do parády Klárika, som žil na ulici, omdlieval som od zúfalstva, mám pocit, že som sa na ulici aj narodil, že ma tam pohodili a opustili, aj keď sa to velmi nehodí, pretože tradícia prikazuje, aby sa lyrik vydriapal na svet v brokáte, zababušený v zamate, všetkými očakávaný, pretože bol vymodlený... Väčšiu časť svojho života som prežil len tak, vo vetre, v daždi, v pasážach sídlisk, v chodbách, medzi mátožnými existenciami, ktorých mená sa nedajú zapamätať, opíjal som sa s tými najúžerníckejšími gaunermi, ožieral som sa s pľuhavcami, ktorí ošklbali hocikoho na počkanie, okradli a podrezali gágor hoci aj starene alebo zmagorenému mrzákovi, všetko im bolo fuk, na všetko kašlali s dôslednosťou vrahúňa, motal som sa medzi chlapmi s kameňom v hrudi, ktorých má na svedomí drastická maľovka života, narodili sa okato brutálne - hocikde, aj v pivnici, matere si ich povymieňali ako prázdne flaše, ako vatu - a takí zostali naveky: tvrdo hranatí, neogabaní, neohrabaní, bujní žrebci s patinou krvi...