Niečo na úvod Karikatúra. Nebol vlastne najväčším karikaturistom Francisco de Goya y Lucientes - a to nielen v tých svojich CAPRICHOS, kde je na prvý pohľad jasné, že ide o karikatúru, ale aj v tých svojich LOS DESASTRES DE LA GUERRA (Hrôzy vojny), pri prezeraní ktorých nám od hrôzy behá mráz po chrbte, keď si predstavujeme, čoho všetkého je človek schopný? Výrazom KARIKATÚRA označujeme kresbu alebo iné výtvarné dielo, ktoré zámerne zveličuje a zvýrazňuje niektoré charakteristické črty modelu. Robí to preto, aby ich zdôraznilo a zosmiešnilo. Aby nás - určitou prehnanosťou a zveličenosťou - varovalo, odradilo a vychovalo. Karikaturista je teda - prepáčte staromódny výraz - VEĽKÝ UČITEĽ A MORALISTA. No bol moralista aj Freud? Ten, ktorý na ktoromsi mieste (napísal), že človek je Boh - ale na invalidnom vozíku a s protézami namiesto rúk. Ak teda umelec siahne po takom výrazovom prostriedku, akým je karikatúra, ak svoju extázu domestikuje a dáva ju do služieb mravokárnej idey, určenej na prevýchovu človeka - púšťa sa na donquijotskú cestu večného boja so zlom. So zlom, ktoré si pestujeme aj sami v sebe - hoci o tom veľakrát ani nevieme. BOĽŠEVNÍK - čiže Heracleum - je rastlina, patriaca do rodu dvojdeložných. Má asi 70 druhov a u nás je najznámejší boľševník obecný (HERACLEUM SPHONDYLIUM).No objavujú sa i niektoré kaukazské a západoázijské druhy - bôľševník perzský (HERACLEUM PERSICUM) či boľševník veľkolepý (HERACLEUM SPECIOSUW). Hlavným problémom boľševníka nie je to, že rastie, ale to, že často, veľmi často splanie, rozbujnie a jeho vykynoženie je veľmi problematické a ťažké. Je takýmto boľševníkom (HERACLEOM) aj zlo, ktoré rastie (a neraz veselo rozkvitá) aj v nás samých? Karikaturisti sú presvedčení, že áno, a preto sa znova a znova vydávajú na večný boj so zlom a znova a znova si brúsia do tohto boja svoje perá a štetce. Chcú zachrániť našu ľahostajnosťou amputovanú citlivosť, chcú upozorniť (spolu s oným citovaným Freudom) akou nedostatkovou a neúplnou bytosťou je človek. A tak - kým niektorí umenovedci hovoria o tom, že moderné umelecké dielo a moderný artefakt je vlastne nefunkčný, naprázdno melúci stroj - karikaturisti tento názor svojím dielom spochybňujú. Dokazujú (a snažia sa dokázať),že dobrá karikatúra je osožná, že má v živote svoju funkciu a môže byť užitočná”. Dokazujú to, milý čitateľ, aj tieto ABSURDITY Svetozára Králika, ktoré máš práve v ruke.
Ivan Mojík, básnik a spisovateľ
K „Absurditám” Svetozára Králika „Hra není smyslem světa, ale smysl světa je hrou” tvrdí vo svojej sentencii český filozof a prozaik Ladislav Klíma. Tvorba Svetozára Králika je pomerne široko koncipovaná. Rozvíja sa paralelne vo viacerých druhovo a žánrovo odlišných disciplínach. Je prelínaním jeho najintímnejšej sféry výtvarnej kreativity - komornej maľby, bohato diferencovanej tvorby pre deti a mládež - ilustrácií, návrhov a realizácií monumentálnych diel a tvorby animovaných filmov. „Absurdity” v tomto kontexte vnímam ako odskočenie si autora od predchádzajúcich disciplín do sveta poetickejších asociácií. Svetozár Králik ešte ani nevedel poriadne držať ceruzu v ruke, keď mu jeho mamička po voľných novinových okrajoch musela kresliť autíčka, ktoré sa postupom času snažil kresbou napodobňovať. Neskôr, po eufórii z predstavení kočovných bábkových divadiel, vystrihoval a lepil zo škatúľ od topánok rôzne scénky a kulisy, z výkresu vyrábal hrôzostrašne vyzerajúcich hercov, a s týmto materiálom robil pre rovesníkov z ulice predstavenia. Veľmi emotívne na malého chlapca zapôsobilo obdobie elektrifikácie jeho dediny. Tieto prvé výkresy boli plné rôznych postavičiek - montérov odetých do nevídaných uniforiem plných gombíkov (ich čapice tzv. brigadírky boli ovešané rôznymi bambuľkami), ktorí lezúc po strechách domov a stĺpoch naťahovali elektrické drôty. Tu sa poprvý krát začala prebúdzať jeho fantázia, ktorá sa stupňovala natoľko, že keď vypukla druhá svetová vojna s chýrmi o sile nemeckej armády, nakreslil nemeckého vojaka s puškou na pleci, ktorý na nasadenom bajonete mal nastoknutú kravu. Keďže počas vojny a po nej bol nedostatok hracích kariet, začal si ich zhotovovať z výkresového papiera. Obrázky dolníka, horníka, kráľa a túza nahradil kresbami dedinskej smotánky - kováčom, mlynárom, obuvníkom, stolárom, zvonárom a pod. Najvďačnejšou povojnovou témou Svetozára Králika boli rôzne výsmešné tváre (lepšie povedané ksichty) vojakov, ktoré kreslil všade, kde to len bolo možné. Neskôr dostal od rodičov detskú ručnú premietačku s asi dvojmetrovým kúskom filmu, na ktorom vyškrabával pôvodnú emulziu a farebným tušom kreslil rôzne situácie, ktoré sa na dedine odohrávali. Tieto potom pri vhodných príležitostiach premietal s veľkým úspechom širokej dedinskej verejnosti. Toto je v stručnosti história vývoja kresby Svetozára Králika, na ktorú priamo nadväzujú aj tieto „Absurdity”. Sú časovo a tematicky aktualizované a realizované na fiktívnych portrétoch. Technikou perokresby zachytávajú niektoré vyhranené situácie, ktoré nadsadenou, úsmevnou formou poukazujú a upozorňujú na seba a na súčasnú realitu. Pri pochopení a dešifrovaní myšlienok zakomponovaných do „Absurdít” počíta autor aj s aktívnou subjektívnou účasťou čitateľa.
PhDr. Viera Zmeková, výtvarná teoretička a prekladateľka
