Vieš si spomenúť, aký si bol vlastne chalan a čo si si z tých rokov detstva a dospievania odniesol, prípadne stále nesieš do života? Ja som patril k chalanom, ktorí neomylne vyhľadávajú kamarátov medzi tými ,zlými'. Bral som to tak trochu aj pragmaticky. Veril som, že keby bolo zle, tak ma ochránia. Pretože ak je človek zadobre s chuligánmi, tak sa skrátka cíti bezpečnejšie... Medzi tými chalanmi boli všelijaké kvietka, dokonca aj príležitostní zlodeji - a ja som ich pokojne vodil domov na návštevy. Babička, ktorá bývala s nami, si mimoriadne obľúbila istého Lojza Poláka, asi preto, že aj môj dedo a strýko sa tak volali, teda krstným menom, pochopiteľne, no a raz ho pozvala do bytu, aby nám opravil chladničku. Neviem, či tú vec náhodou nevidel prvý raz v živote, určite dovtedy a ani nikdy potom Lojzo nijakú chladničku neopravil, ale na počudovanie nám ani nič neodniesol z domu. Chápal som to tak, že ma považoval za svojho človeka... Aj mama sa na tých podozrivých kamarátov pozerala veľmi benevolentne. Keď ju raz dokonca v škole upozorňovali, s akými grázlami sa to vlastne jej syn, čiže ja, kamaráti, reagovala až filozofickou protiotázkou: ,A s kým sa majú kamarátiť tí zlí? S ešte horšími?'

Zúčastňoval si sa aj ty nejakých grázlovstiev? Bol si s nimi niekedy,na ťahu'? Až tak ďaleko to nezašlo, hoci pokušenie tu bolo, pretože som sa im chcel pochopiteľne vyrovnať. Keď napríklad v našej štvrti zriaďovali samoobsluhy, tí moji kamoši to vítali s neskrývaným nadšením, ako obrovskú šancu, no a samozrejme, že aj začali kradnúť ostošesť. Aj keď skôr len také nezmyselné drobnosti, paštétové konzervy a tak. Bolo to niečo ako adrenalínový šport. Ja som sa prepracoval iba k tomu, že som raz domov prišiel aj s košíkom. Nepochopil som totiž princíp samoobsluhy. Myslel som si, že košík si môžem aj s nákupom odniesť domov. Ale doma ma okamžite vyviedli z omylu a musel som ho vrátiť a istil som sa prítomnosťou babičky. Neviem, či som dovtedy zažil väčší trapas. Trápne som sa však cítil hlavne pred tými svojimi parťákmi, pretože k ozajstnej krádeži som sa akosi nevedel odhodlať. Neboli v tom ani tak nejaké morálne zábrany, skôr som sa bál toho škandálu, keby ma chytili pri čine. Tak som si tú paštétu párkrát kúpil, po zaplatení som ju schoval do vrecka a pred nimi sa tváril, akože je čerstvo šlohnutá. Vylomeniny som skôr páchal v škole. Napríklad som posúval hodiny, aby skôr zvonilo, takže vyučovacia hodina v škole na Kalinčiakovej ulici niekedy trvala tridsať minút. No, aby to bolo úplne presné, ja som to s tými hodinami iba vymyslel, realizáciu som už prenechal svojej partii. Sám by som to totiž technicky nezvládol. Fungoval som teda ako ideológ. A oni mi na oplátku robili ochrankárov. Čo sa mi dosť zišlo, pretože ja som bol už vtedy pomerne konfliktný typ. Nejaká tá rana mi vždy hrozila... Ale vyskytli sa aj ‚pozitívne' vzory. Vyrastal som totiž v takej hokejovej štvrti, na Tehelnom poli, ‚zimák' sme mali takmer pod nosom, no a skoro všetci chalani zo susedstva hrali hokej. Z mnohých sa neskôr stali známe hokejové hviezdy: Tajcnár, Ujváry, Kužela, Dzurilla. Aby som sa im vyrovnal, začal som športovať aj ja...

To chceš povedať, že si sa dal zverbovať na hokej? To práve nie, ale skúšal som všeličo. Nejaký čas som dokonca boxoval...

Hm, ďalšia známa slovenská persóna s boxerskou minulosťou... Dlho som ale nevydržal. Chodil som tam skôr preto, že podľa tej chalanskej hierarchie, kto chodil na box, tak bol predsa ‚king'. Rodičia ma tam nepúšťali s veľkým nadšením, ale mne sa to zdalo byť pre život pomerne užitočné. A hoci som s tým rýchlo sekol, aspoň som o sebe ešte dlho mohol vyhlasovať, aký som len veľký boxerista. Čo sa týka športovania, najviac ma vydržal baviť vytrvalostný beh. Desať kilometrov som spravil za 37 minút. Bežec som bol fakt dobrý. Možno by som to aj niekam dotiahol, lenže popritom som začal fajčiť a to s tým behom akosi nešlo skĺbiť...