Sedel vedľa mňa na posteli a pokúsil sa ma rukou objať okolo pása, ale odtiahla som sa. Ozval sa tichým, pevným hlasom, ktorý znel po každom slove rozhodnejšie. „Naozaj neviem, ako by som ti to mal povedať,“ začal. „Nepôjdeme domov. Zostávame tu.“ Hoci som už hodnú chvíľu čakala, že sa náš rozhovor zvrtne týmto smerom, nedokázala som potlačiť zúrivosť, čo sa ma po týchto slovách zmocnila. Vyskočila som z postele. „Klamár! Klamár! Klamár!“ jačala som. „Ako si mi to len mohol urobiť? Veď si vedel, že sem idem iba z jediného dôvodu. Musíš ma pustiť domov.“ Moody naozaj vedel, prečo som sem išla, no viditeľne tomu nevenoval pozornosť. Mahtob nás iba pozorovala, nevedela pochopiť, prečo sa jej otec tak čudne správa. Vtom Moody zahučal: „Ja ťa nemusím pustiť nikam. Si povinná robiť všetko, čo ti poviem, a ja teraz vravím, že zostaneš tu.“ Zdrapil ma za plecia a sotil na posteľ. Vykrikoval čoraz bezočivejšie, pochechtával sa ako víťaz, spokojný, že vyhral dlhotrvajúcu nevyhlásenú vojnu. „Zostaneš tu až do konca života. Chápeš? Nepustím ťa z Iránu. Zostaneš tu až do smrti.“