Poirotove Vianoce
1 / 2
Vkročili do izby, no pri dverách zastali. Simeon práve telefonoval. Kývol im rukou. „Posaďte sa, všetci. Hneď skončím.“ Pokračoval v hovore. „Je tam Charlton, Hodgkins a Bruce? To ste vy, Charlton? Tu Simeon Lee. Áno, však? Áno... Nie, chcem, aby ste mi spísali nový závet... Pravdaže, od toho posledného už prešiel nejaký čas... Okolnosti sa zmenili... Ale nie, nie je to súrne. Nechcem vám pokaziť sviatky. Povedzme na Štefana alebo o deň neskôr. Zastavte sa tu, a ja vám poviem, čo od vás potrebujem. Nie, všetko je v poriadku. Zatiaľ sa nechystám zomrieť!“ Zložil a poobzeral sa po svojich ôsmich príbuzných. Zaškeril sa: „Všetci vyzeráte akísi skľúčení. Čo je s vami?“ „Poslal si po nás...“ začal Alfred. „Ach, prepáčte, o nič vážne nejde. Mysleli ste, že tu zasadne rodinná rada? Nie, len som dnes akýsi unavený, to je všetko. Po večeri sem už nechoďte, pôjdem si hneď ľahnúť. Chcem byť zajtra čulý.“ Zaškeril sa na nich. „Isteže... isteže...“ prisvedčil vážne George. „Krásna stará tradícia, tieto Vianoce,“ poznamenal Simeon. „Utužujú rodinné putá. Čo ty na to, drahá Magdalena?“ Magdalena Leeová sa strhla. Prekvapene otvorila prihlúple ústočká a opäť ich zavrela. „Ach – ach áno!“ jachtala. „Počkajme,“ pokračoval Simeon, „ty si žila s penzionovaným námorným dôstojníkom...“ - odmlčal sa - „so svojím otcom. Asi ste nemávali ktovieaké Vianoce. Na to treba veľkú rodinu!“ „Nuž... nuž... áno, to je pravda.“ Simeonov zrak skĺzol na jej suseda. „Nerád v tomto čase spomínam nepríjemnosti, ale vieš, George, obávam sa, že ti budem musieť trochu znížiť apanáž. Teraz budem mať vyššie výdavky na domácnosť.“ George očervenel ako rak. „Ale, otec, to predsa nemôžeš urobiť!“ „Že nie?“ spýtal sa mäkko Simeon. „Aj tak mám enormné výdavky. Strašné! Už teraz ledva vyjdem. Musím šetriť, kde sa dá.“ „Tak nech sa trochu snaží aj tvoja manželka. Ženy to vedia. Často posudzujú veci ekonomicky aj tam, kde by to mužovi ani vo sne nenapadlo. A šikovná žena si vie ušiť šaty aj sama. Spomínam si, že mojej manželke to s ihlou a niťou šlo veľmi dobre. A najlepšie sa vyznala v – bola to dobrá žena, ale príšerne nudná...“ David vyskočil na rovné nohy. „Sadni si, chlapče, ešte tu niečo prevrhneš,“ požiadal ho otec. „Moja matka...“ „Tvoja matka mala slepačí mozog. A mám pocit, že ho po nej zdedili aj deti.“ Simeon sa odrazu vzpriamil. Na lícach sa mu zjavili červené škvrny a hlas preskočil do prenikavého jačania. „Nikto z vás nestojí ani za fajku dymu! Mám vás všetkých po krk! Vy nie ste chlapi! Ste sráči, rozmaznaní sráči. Pilar je hodná viac ako ktoríkoľvek dvaja z vás. Prisámbohu, niekde vo svete mám určite lepšieho syna, aj keď vy ste moji zákonití!“ „No tak, otec, kroť sa!“ zvolal Harry. Vyskočil a jeho zvyčajne veselá tvár sa zamračila. „To platí aj o tebe!“ vyštekol Simeon. „Čo si kedy dokázal? Žobroniť o peniaze zo všetkých kútov sveta! Už vás nemôžem ani vidieť! Vypadnite!“ Oprel sa v kresle a lapal po dychu. Pomaly, jeden za druhým, sa vytrácali z izby. George bol červený a rozhorčený. Magdalena vyzerala vyľakaná. David zbledol a triasol sa. Harry sa vyrútil z dverí. Alfred kráčal ako v snách. Lydia ho nasledovala s hrdo vztýčenou hlavou. Iba Hilda sa od prahu pomaly vrátila. Zastala nad Simeonom, a keď otvoril oči a zbadal ju, strhol sa. V jej nehybnom postoji akoby sa tajila nejaká hrozba. „Čo je?“ zavrčal podráždene. „Keď prišiel váš list, uverila som tomu, čo ste písali – že chcete stráviť Vianoce s celou rodinou. A tak som presvedčila Davida, aby sme sem pricestovali.“ „No a?“ „Naozaj ste tu chceli mať celú rodinu,“ pokračovala pomaly Hilda, „ale iba preto, aby ste ich navzájom rozoštvali! Preboha, vy teda máte čudnú predstavu o zábave!“ Simeon sa zaškeril. „Vždy som mal svojský zmysel pre humor. Nečakám, že to ocení aj niekto iný. Ale ja ho vychutnávam!“ Hilda sa mlčky dívala na Simeona Leeho, ktorého premkla nejasná obava. „Nad čím rozmýšľate?“ vyštekol. „Bojím sa...“ odpovedala váhavo. „Bojíte sa - mňa?“ „Nie, vás nie. Bojím sa – o vás!“ Odvrátila sa ako sudca, ktorý vyniesol rozsudok, a pomalými ťažkými krokmi vyšla z miestnosti. Simeon sedel a civel na dvere. Potom sa zdvihol a odkrivkal k trezoru. „Pozrime si našich krásavcov,“ mrmlal si. III Zvonec pri dverách zacengal okolo trištvrte na osem. Tressilian šiel otvoriť. Keď sa vrátil do prípravne, našiel tam Horburyho, ako si berie z tácne kávové šálky a prezerá si ich. „Kto to bol?“ spýtal sa Horbury. „Policajný inšpektor Sugden – dávaj pozor!“ Horburymu spadla jedna zo šálok na zem a rozbila sa. „Vidíš? Tak sa na to pozri!“ lamentoval Tressilian. „Umývam ich jedenásť rokov, a nerozbil som ani jednu, a ty pcháš prsty, kam nemáš, a čo si narobil!“ „Mrzí ma to, pán Tressilian, naozaj,“ ospravedlňoval sa Horbury. Na tvári sa mu perlili kvapky potu. „Neviem, ako sa to mohlo stať. Vravíte, že to bol policajný inšpektor?“ „Áno – pán Sugden.“ Opatrovateľ si oblizol bledé pery. „A čo... čo chcel?“ „Príspevok na policajný sirotinec.“ „Aha!“ Opatrovateľ sa vystrel a už prirodzenejším tónom pokračoval: „A dostal voľačo?“ „Odniesol som zošit starému pánovi Leemu a on mi prikázal, aby som pozval inšpektora nahor a nachystal na stôl sherry.“ „Cez vianočné sviatky žobrú všetci,“ poznamenal Horbury. „Treba uznať, že starý je štedrý, aj keď má svoje chyby.“ „Pán Lee bol vždy veľkodušný džentlmen,“ vyhlásil dôstojne Tressilian. Horbury prikývol. „A to je na ňom najlepšie! No, tak ja už pôjdem.“ „Do kina?“ „Myslím, že áno. Dovi, pán Tressilian.“ Vyšiel dverami vedúcimi do chodby pre služobníctvo. Tressilian pozrel na nástenné hodiny. Prešiel do jedálne a rozložil obrúsky. Keď sa ubezpečil, že všetko je tak, ako má byť, udrel na gong v hale. Len čo doznel posledný úder, objavil sa na schodoch policajný inšpektor. Sugden bol urastený pekný muž. Na sebe mal priliehavý tmavomodrý oblek a pohyboval sa s pocitom vlastnej dôležitosti. „Myslím, že dnes v noci bude mrznúť,“ poznamenal prívetivo. „To je dobre, v posledných dňoch bolo nezvyčajne sychravo.“ „Vlhkosť mi nerobí dobre na reumu,“ pokrútil hlavou Tressilian. Inšpektor poznamenal, že reumatizmus je nepríjemný neduh, a Tressilian ho odprevadil. Starý správca zasunul závoru na dverách a pomaly sa vracal do haly. Prešiel si rukou po tvári a vzdychol si. Potom zazrel vchádzať do jedálne Lydiu a narovnal sa. Dolu schodmi práve zostupoval George Lee. Tressilian ostal nablízku. Keď do jedálne ako posledná vošla Magdalena, zastal pri dverách a oznámil: „Podáva sa večera.“ Tressilian bol svojím spôsobom znalec dámskej módy. Vždy keď obchádzal stôl s karafou v ruke, všímal si a hodnotil oblečenie prítomných dám. Pani Lydia mala nové taftové šaty s čierno-bielym kvetovaným vzorom. Odvážne a nápadné, ale ona si to, na rozdiel od mnohých iných, mohla dovoliť. Pani Magdalena mala na sebe nepochybne model zo salóna. Určite stál nemalé peniaze. Ktovie, ako sa pán George tváril, keď zaň platil! Pán George odjakživa nerád utrácal. A teraz pani Hilda: milá dáma, ale vôbec sa nevie obliekať. Na jej postavu by sa najlepšie hodil jednoduchý čierny zamat. Vzorkovaný, a navyše karmínovočervený, nebola šťastná voľba. Slečna Pilar môže mať na sebe aj vrece, s jej postavou a vlasmi vyzerá vždy výborne. Aj v takýchto lacných bielych šatôčkach. No, veď pán Lee sa o ňu čoskoro postará! Veľmi naňho zapôsobila. So staršími džentlmenmi je to vždy tak. Mladá tvárička si s ním môže robiť, čo chce! „Biele rýnske, či francúzske červené?“ šepol úctivo Magdalene do ucha. Kútikom oka postrehol, že sluha Walter prináša už zasa zeleninu skôr než omáčku – darmo mu to najmenej stokrát vyčítal! Tressilian roznášal suflé. Teraz, keď už pustil z hlavy dámske šaty aj Waltera, uvedomil si, že dnes večer sú všetci akísi zamĺknutí. Pravda, nie každý: pán Harry z Južnej Afriky rozprával bez prestania. Hovorili aj ostatní, ale akosi nasilu. Pôsobili akosi čudne. Napríklad pán Alfred vyzerá vyslovene chorý. Akoby utrpel nejaký šok alebo čo. Neprítomne hľadí pred seba, prple sa v tanieri a neje. Jeho manželku to očividne znepokojuje. Jednostaj naňho vrhá skúmavé pohľady, pravda, tak, aby si nikto nič nevšimol. Pán George je v tvári červený ako moriak a jedlo doslova hltá. Ak si nedá pozor, jedného dňa ho skosí infarkt. Pani Magdalena vôbec neje, možno drží diétu. Slečne Pilar zrejme chutí. Smeje sa a živo debatuje s džentlmenom z Južnej Afriky. Zdá sa, že mu riadne poplietla hlavu. Vyzerajú, akoby ich nič netrápilo! Pán David? Tressilian si oňho robil starosti. Akoby vypadol z oka svojej matke. A ešte vždy vyzerá tak mlado! Je však nervózny – práve si prevrhol pohár. Tressilian rýchlo odniesol pohár a šikovne poutieral rozliate víno. Tým sa to skončilo. Ale David akoby ani nevnímal, čo spôsobil, len sedel a hľadel pred seba, bledý ako stena. Vtom si správca spomenul, že presne tak vyzeral Horbury, keď sa v prípravni dopočul, že v dome je policajný inšpektor... skoro akoby... Tressilian razom zahnal tieto myšlienky. Walterovi spadla hruška z misy, čo práve podával. Dnešní sluhovia nestoja za nič! Správajú sa ako paholci! Chodil okolo stola s portským. Pán Harry vyzerá dnes večer trochu roztržitý. Nespúšťa oči z pána Alfreda. Tí dvaja sa nikdy nemali radi, ani ako chlapci. Pán Harry bol, prirodzene, otcov miláčik, a pána Alfreda to trápilo. Pánu Leemu na Alfredovi nikdy veľmi nezáležalo. Škoda, pretože pán Alfred bol otcovi vždy oddaný. Pani Lydia vstala a ladne prešla okolo stola. Tie taftové šaty sú krásne a to bolerko sa k nim naozaj hodí. Neobyčajne pôvabná dáma. Tressilian zamieril do prípravne, zavrel za sebou dvere na jedálni a nechal tam pánov s ich portským. Tácňu s kávou odniesol do salónu. Všetky štyri dámy, ktoré tam sedeli, vyzerali akési nesvoje. Nerozprávali sa. Kávu im nalial v úplnom tichu. Znova vyšiel. Keď sa blížil k prípravni, začul, ako sa otvárajú dvere na jedálni. Zjavil sa v nich David Lee a cez halu zamieril do salónu. Tressilian sa vrátil do prípravne, kde prísne pokarhal Waltera. Ten však bol takmer bezočivý! Správca potom v prípravni osamel a unavene klesol na stoličku. Bol zronený. Štedrý večer, a toľké napätie a stres...! Nepáčilo sa mu to! S námahou sa zdvihol a šiel do salónu pozbierať šálky od kávy. Miestnosť bola prázdna, len Lydia stála za závesom pri okne a hľadela von do tmy. Zo susednej izby sa ozývali tóny klavíra. Sedel pri ňom pán David. Ale prečo hrá akurát Pochod mŕtvych, začudoval sa Tressilian. Hral totiž práve toto. Ach, dnes nič nie je, ako má byť! Pomaly sa vrátil cez halu do prípravne. Vtom k nemu zhora doľahol rinkot rozbíjaného porcelánu, hrmot prevŕhaného nábytku, praskot a nárazy. Preboha! pomyslel si Tressilian. Čo tam náš pán vystrája? Čo sa tam hore robí? Vzápätí zaznel zreteľný, prenikavý výkrik – strašné žalostné zakvílenie, ktoré zaniklo v akomsi pridusenom chrčaní. Tressilian na chvíľu ostal ako ochromený, no potom sa rozbehol cez halu a hore širokým schodiskom. Ostatní sa pridali. Výkrik určite počuli v celom dome. Vybehli na vrchol schodiska a popri výklenku s tajomnými ligotavými bielymi sochami sa hnali dlhou chodbou ďalej k dverám Simeona Leeho. Pán Farr a pani Hilda tam už boli. Ona sa opierala o stenu, on lomcoval kľučkou. „Dvere sú zamknuté,“ opakoval stále. „Dvere sú zamknuté!“ Harry Lee sa pretisol k nemu a odstrčil ho. Vzápätí začal mykať kľučkou. „Otec!“ skríkol. „Otec, pusť nás dovnútra!“ Zdvihol ruku a v tichu všetci načúvali. Nikto sa však neozval. Z izby nevyšiel ani hlások. Ktosi zacengal pri vchodových dverách, ale nevenovali tomu pozornosť. „Musíme vyraziť dvere. To je jediná možnosť,“ vyhlásil Stephen Farr. „Bude to fuška,“ poznamenal Harry. „Sú to ťažké a pevné dvere. Tak poďme, Alfred.“ Zapierali sa do dverí zo všetkých síl, ale márne. Nakoniec objavili dubovú lavicu, ktorú použili ako baranidlo. Konečne dvere povolili. Pánty sa vytrhli a dvere s praskotom vypadli z verají na dlážku. Chvíľu nehybne stáli v hlúčiku a nazerali dovnútra. Naskytol sa im pohľad, na aký nikto z nich do smrti nezabudne... Očividne sa tam odohral zúrivý zápas. Ťažké kusy nábytku boli prevrátené, po dlážke sa rozleteli črepiny porcelánových váz. Uprostred predložky pred horiacim kozubom ležal v mláke krvi Simeon Lee... Všetko navôkol bolo zafŕkané krvou. Vyzeralo to tam ako po boji. Bolo počuť dlhý vystrašený vzdych, a potom sa ozvali dva hlasy. Napodiv odzneli dva citáty. „Božie mlyny melú pomaly...“ povedal David Lee. „Kto by si bol pomyslel, že ten starec má v sebe toľko krvi?“ zašepkala rozochvene Lydia.