Kapitola 4

Kedže sme súčasťou európskej kultúry, spisovateľ si tu nemá ako vyslúžiť ostrôžky, lebo od tých čias, čo sa píše, je terminológia daná. Luciine vlasy boli zlatisté. (Ako medovina, povie neskôr niekto na juhu.) Oči mala belasé ako letny vzduch, pery červené sťa čerešne, zuby biele ako sneh. Kto na to hľadá iné slová, je blázon. Kultúra je kód. Biedne sú krajiny, kde niet broskýň, pretože tam nebudú vedieť opísať jej povrch. Akékoľvek iné prirovnanie by krívalo, lebo by v ňom chýbal prvok jedla. Luciina pokožka prebudila v každom, mužovi i žene, utajeného ľudožrúta, ktorý sa skrýva na močaristom prehistorickom dne našich duší. Proporcie jej tela boli zosúladené s pravidelnosťou, ktorá sa takto stala kameňom úrazu pravidla. Istý perzský básnik raz nazval ženské prsia „rajskými košíkmi". To vedie k otázke, či jestvuje viacero typov dokonalosti, pretože pri tomto obraze myslím skôr na žiadostivé tanečníčky na indických chrámoch než na milótsku Venušu, ktorá je len ich odleskom. No lepšie bude, keď zostaneme v blízkosti tej druhej. Priveľa rozkoše je zrejme v rozpore s myšlienkou dokonalosti, a azda sa musíme, keďže ide o myšlienku, priblížiť k abstrakcii takých umelcov, akými boli Alberti alebo da Vinci, ktorí zákonitosti ľudského tela prerátali do navzájom sa križujúcich čiar. Mierim na slávnu kresbu, ktorú zhotovil da Vinci, kresbu, na ktorej akoby bol na kríž (krásy) pribitý muž, zatiaľ čo nohy a ruky sú ako vejáre okolo neho roztiahnuté aj do iných polôh. Zbožštenie tela, príroda i myšlienka zároveň, telo bez „haňby", pri ktorom muselo zlyhať každé živé telo, hoci už len z pocitu sebazáchovy, prirodzene, že sa to nedá zniesť...