str. 5, 6

Cez celý svoj život som sa úslužne pýtal: Dovolíte? Dovolíte? Dovolíte? — spytoval som sa tak, ako keď sa pokúšate predierať cez preplnenú chodbičku v rýchliku, ale ľudia, ktorí sa tisli z protismeru, ma jednostaj zdvorilo vtláčali nazad, späť na to isté miesto, skadial' sa ozvalo po prvý raz to moje prvé „dovolíte?" — preto sa teraz smejem. Tu, v tejto veži, v tomto poslednom útočišti — skrátka, v tomto donžone, chcem vlastne povedať, niekde tuto, uprostred tohto arkiera, pred týmito troma najvyššie položenymi oknami z celého zámku, možnože práve na tomto mieste, kde teraz sedíme aj my dvaja, častokrát bdel kráľovský kastelán. Niekedy, ale najčastejšie na jeseň, obyčajne neskoro večer, keď vetrám po cigaretách a po mojich básňach, ktoré do rána aj tak ešte väčšmi potuchnú, cítim kastelánovu prítomnosť. Žiadne praskanie parkiet, alebo stisnutie kľučky, nie som advokáom duchov. Prítomnosť kastelána — nemyslím tym jeho osobne, ale čohosi spred štyroch storočí. Akoby v tomto arkieri pretrvávala niečia pohotovosť. Ponocoval tu niekto, kto mal účasť, ale zároveň i odstup od tejto svojej účasti, preto nemohol zrádzať vlastným zmätkom. Musím sa vám totiž priznať — priznávam sa vám, že skoro nič na svete tak nemilujem, ako určitý odstup od toho, čo práve prežívam, čo práve musím prežívať...