Valéria Osztatná - Dotyk slnečnice - báseň "Odraz slnečnice"

Chýbalo mi teplo a našla som ho v tebe, chýbala mi láska a ukázala si smer, otočila som hlavou smerom, kde si sa pozerala, a uvidela som, čo vidíš ty denne. Pozerala som sa do slnka a teplom mi prešlo mrazivé chvenie. Och, slnečnica, vidíš to denne? Tú krásu a teplo zo svetla, to je, čo živí ťa?

Prišla noc a znova mi bola zima, ležala som však pri tebe, pozerala na hlávku sklonenú a ty šepkala si: "Zajtra sa čaro udeje zas." A bolo to naozaj tak. Znova vyšlo slnko, a keď prebudila som sa, tvoja hlávka pozerala vysoko. Och, znova našla som ťa, Och, láska, videla som ťa! To bolo svetlo, ktoré ti dalo život, to bolo teplo, ktoré robilo ťa šťastnou, a ja modlila som sa, aby nenastal večer a slnko znova neopustilo ťa.

Ty však tesne pred západom pozrela si sa na mňa: "Neboj sa, neodídem, budem navždy vedľa teba!" Ale ja, vedela som, že príde koniec. Tvoje dni boli zrátané, nemohla si kvitnúť celý rok. A keď prišiel ten deň, samotné slnko ťa zabilo! Och, myslela som, ono je vinníkom! Pozrela som sa na nebesia a skríkla: "Neberte mi ju, je to moja slnečnica!"

A vtedy šum vetra priniesol tvoj hlas: "Zajtra sa čaro udeje zas." Vedela som, že kedykoľvek pozriem sa na slnko, budeš tam stáť v jeho lúčoch a hladiť moje telo. Do srdca láska sa vlúdila už v prvý deň, čo som ťa zočila. Och, slnečnica moja, tak veľmi milujem ťa!