Slnko. Siedmy den.

Ona je ešte tu, pri kurtoch, na bielom ležadle. Sú tu aj iné biele ležadlá, väčšinou prázdne, pohádzané jedno cez druhé na kope, opustené. Po poludňajšom oddychu ju stratí z dohladu. Pozoruje ju z balkóna. Spí. Je vysoká, vyzerá ako mŕtva, v drieku mierne prehnutá. Tenká, chudá. Tenisové ihrisko býva o tomto čase vyľudnené. Počas odpočinku sa tenis nemie hrať. Znova ožije od štvrtej, až do súmraku. Siedmy deň. Do malátnosti popoludňajšieho odpočinku zahrmí ostrý, takmer surový mužský hlas. Nik neodpovedá. Hovoril iba on. Nik sa neprebudí. Len ona sa zdržiava celkom blízko kurtov. Ostatní sú ďalej, či už v tieni živého plota alebo na slnku, na trávniku. Hlas, ktorý práve zaznel, sa ozýva parkom.