Po pravej strane cesty sa zjavili chátrajúce budovy bývalého družstva. – Tu som dakedy robil, – prehovoril Čampáš. – Čože? – Že som tu dakedy robil… v dielni… potom traktoristu… oral som na traktore, aj som vozil hnoj… čo bolo treba… ale už nerobím… – Dávno nerobíte? – Dávno. Skončilo družstvo, skončil som aj ja… – A teraz čo robíte? – Ako príde, väčšinou chodím… popri ceste… pozerám na ľudí, tí sa ponáhľajú, a ja mám čas… Idem po dedine, sem tam mi niečo podajú, dajú zapáliť, aj vypiť… Dajú aj vypiť, no a? – Čampáš si vysiakal nos na cestu. – A kde bývate? – V takomto ako toto, – ukázal na rozpadnutý kravín. – Občas oziaba, ale dobre je, nepotrebujem viac, všetko mám, čo mi treba… Aj ženu mám. Nie je mi riadna žena, ale normálne mi je to žena. Chodievame spolu, len teraz je chorá, leží… – Aj ja mám ženu. – Viem, zvyknem ju vídať na zastávke. Aj sme sa rozprávali… o jednom mŕtvom, čo boli teraz mreli… Vravela, že nevyzeral na svoj vek a ja, že vyzeral. Tak sa ma spýtala, koľko by som jej hádal… – A čo ste jej povedali? – Že jej do štyridsať veľa nechýba… a chýba jej veľa? – zareagoval na môj smiech. – To ešte musí hodne dožiť. – Dožiť treba, to je pravda… aj do jari treba dožiť, veru…