Každý, kto už bol niekedy v kine, vie, že počet divákov má veľký vplyv na to, aký dobrý sa nám film zdá. Komédie nie sú nikdy vtipnejšie a trilery nikdy napínavejšie než v preplnenom kine. Psychológovia nám hovoria to isté: keď ľudí požiadame, aby o niečom vypovedali alebo prijali rozhodnutia v skupine, dospejú k celkom odlišným záverom než v situácii, keď tie isté otázky majú zodpovedať iba oni sami. Keď sme časťou skupiny, podliehame tlaku ostatných, sociálnych noriem a ďalších rozmanitých vplyvov, ktoré môžu zohrať rozhodujúcu úlohu pri tom, či sa dáme vtiahnuť do vznikajúcej epidémie. Zamýšľali ste sa napríklad niekedy nad tým, ako vznikajú náboženské hnutia? Zvyčajne si myslíme, že sú produktom nadmieru charizmatických hlásateľov evanjelia, ľudí ako apoštol Pavol, Billy Graham alebo Brigham Young. Ale šírenie novej, nákazlivej ideológie súvisí aj so šikovným využitím sily skupiny. Napríklad koncom 18. a začiatkom 19. storočia sa v Anglicku a Severnej Amerike stalo epidémiou metodistické hnutie, ktoré v Spojených štátoch v 80. rokoch 18. storočia prerástlo v priebehu piatich alebo šiestich rokov z 20 000 na 90 000 stúpencov. Zakladateľ metodizmu John Wesley však vôbec nebol najcharizmatickejším kazateľom svojej doby. Táto česť patrí Georgeovi Whitfieldovi, kazateľovi s takou silou a charizmou, že, ako sa traduje, raz vymámil príspevok päť libier od Benjamina Franklina, ktorý bol, ako vieme, všetko možné len nie návštevníkom bohoslužieb. Wesley nebol ani veľký teológ v duchu tradície Jána Kalvína alebo Martina Luthera. Mal však mimoriadne organizačné schopnosti.