19. marec 1926

Nemýlila som sa. Dnes sa mi snívalo o tom, ako matka Dorofeja varovala strýka Vasiu pred svadbou s peknou Xéniou. Ako vždy, zjavila sa i vtedy matka Dorofeja celkom nečakane. Na obed mala prísť nevesta i so sestrou a švagrom. V kuchyni sa horúčkovito pracovalo, pieklo sa, varilo, akoby neboli pozvaní traja ľudia, ale celý regiment. Stará mama behala z izby do kuchyne, z kuchyne do izby a tvárila sa ako vojvodca pred bitkou. Všetko malo vyzerať tak, aby sme sa nemuseli pred „petrohradskými“ hosťami hanbiť. „Nie aby si niečo pokazila, Maša!“ varovala vrchnú kuchárku. „Sama predsa chápeš, že Xénia Alexandrovna je petrohradská aristokratka a je zvyknutá na najlepšie a najjemnejšie jedlo. Ani my na vidieku nesmieme v ničom zaostávať. Máš dosť smotany na kozľacinu na poľský spôsob?... Ach, torta! Opäť ktosi buchol dvermi, veď tá torta celkom spľasne! To by bolo hrozné! Nože sa rýchlo pozri, či sa nerozvára jeseter...“ A práve keď ruch dosiahol vrchol, objavila sa matka Dorofeja. Ako zvyčajne sa pobrala do izby, v ktorej visí ikona, a usadila sa. Ani sa nespýtala, čo má celý ten rozruch znamenať. Strýko mal už na sebe smoking, a keď k nej pristúpil, zrumeneli mu líca od vzrušenia. Vyzeral veľmi dobre a napriek tomu, že bol už štyridsiatnik, nehádali by mu viac ako tridsať. Na tvári nemal vrásky a opálenú pokožku by mu závidela nejedna slečna. Bol vysoký, mocný, ale predsa ušľachtilo stavaný. Teplé sivé niekedy trochu roztržité oči dotvárali obraz pekného muža v najlepšom slova zmysle. Vždy ho natoľko zamestnávali obchodné záležitosti, že život popri ňom len tak pretiekol. Keď mu pri večeri predložili tanier s jedlom, pokojne sedel, pomaly si zakrúcal fúzy a vôbec si nevšimol, že keď vstal, nič nezjedol. Ešte nikdy som nevidela človeka, ktorý by bol natoľko oddaný svojej práci ako on. No dnes sa veselo, naradovane, takmer detsky usmieval. Skoro sa hanbil dávať najavo svoju radosť. Všetci tvrdili, že je to prvý raz, čo sa strýko Vasia naozaj zaľúbil.

60 „Ženiť sa chceš, Vasienka?“ prihovorila sa mu matka Dorofeja. „To je dobrá vec, žiaden človek by ju nemal opomenúť. Ale trochu neskoro si s tým začal, nuž musíš byť dvakrát obozretný!... Ako dlho ju už poznáš?“ Otázka bola pre strýka nepríjemná, ale matke Dorofeji sa nedalo neodvetiť, nuž zaváhal a povedal: „Vlastne len dva týždne. Spoznali sme sa na jarmoku v Nižnom Novgorode.“ „Ako a kde ste sa zoznámili?“ pátrala ďalej. „V divadle; sedela vedľa mňa so sestrou a švagrom.“ „Kto uvidel koho ako prvý, ona teba alebo ty ju?“ „Xéniu Alexandrovnu si nemožno nevšimnúť. Je ako slnko! Je taká pekná, že sa tam všetci do nej zaľúbili.“ „Nuž, nečudo, že si sa zaľúbil aj ty, veď si žil roky ako mních. Je prirodzené, že nad tebou zvíťazila ženská krása. Ale ženy sú veľmi mocné! Zdolajú rytierov i hrdinov! I najmocnejší muži podľahnú ženskej kráse. Keď však ide o manželstvo, tak najdôležitejšie je srdce! A čím krajšia je žena, tým opatrnejší treba byť. Má Xénička dobré srdce?“ „Ako by mohla byť taká anjelská kráska zlá?“ Matka Dorofeja sa sotva badateľne usmiala. „Nože ma počúvaj, Vasienka!“ pokračovala. „Ľúbiš ju. Ľúbi však i ona teba?“ „Áno, sama mi to povedala,“ odvetil strýko a blažene sa usmial. „Nuž, keď príde tvoja kráska, polož jej tri otázky. Ak na ne odpovie dobre, potom sa s ňou ožeň; ak nie, nechaj ju tak. Chce len tvoje peniaze, ten tvoj anjel, nič iné!“ Strýko sklonil hlavu ako školák, ktorého prichytili pri akomsi hlúpom huncútstve. Po chvíli sa ticho spýtal: „Aké sú tie tri otázky?“ Matka Dorofeja povedala slávnostným hlasom: „Prvá otázka znie: Kde chceš tráviť väčšinu roka; tu na mojom statku alebo v zahraničí v nejakom kúpeľnom meste? Ak odvetí, že v zahraničí v kúpeľoch, pretože je to lepšie pre tvoje zdravie, potom budeš vedieť, že jej nejde o teba,

61. ale o život v prepychu. V takom prípade bude jasné, že ju nezaujímajú tvoje záležitosti, a čo by to potom bolo za manželstvo? Druhá otázka je takáto: Budeš rada tráviť čas s mojimi príbuznými, Xénička? Mám veľa synovcov, neterí, tiet a švagrov, každé leto a na Veľkú noc a Vianoce sa schádzame a často nás príde viac ako päťdesiat... Ak odvetí: Nie, najradšej by som bola s tebou sama, vedz, že sa k tebe nehodí a nemiluje ťa. Ak by ťa ľúbila, nechcela by ťa vytrhnúť z veľkej rodiny, bez ktorej nedokážeš žiť. A tretia: Po obede oznám, že si práve dostal telegram, v ktorom sa píše, že tvoj podnik skrachoval a vyzerá to tak, že už nie si boháčom. Uvidíš, ako sa zachová!“ Strýko chvíľu rozmýšľal, potom pobozkal matku Dorofeju na plece a vyšiel z izby... Starý otec zatiaľ prikázal, aby priviedli duchovného a na nádherne prestretý stôl položil zásnubné prstene. My deti sme si obliekli najlepšie šaty, pobehovali sme po celom dome a všetkým sme zavadzali. Vtom sme začuli zvonček z ulice. Prichádzajú! Prichádzajú! Chlapček, ktorý hliadkoval pri bráne, vbehol dnu a ohlásil, že sú už na moste. Starý otec a stará mama sa postavili do predsiene a na striebornej tácke niesli bochník chleba v obruse vyšívanom červenou niťou a soľ, aby privítali hostí. Starý otec sa tváril vážne a slávnostne. Ako som len milovala tohto muža s impozantnou hlavou, hustými snehobielymi vlasmi a tmavočiernym hrubým obočím! Vtom už sme počuli zospodu kroky a čoskoro sme uvideli i nevestu so sprievodom stúpajúcim po širokom mramorovom schodisku. Všetci sme sa zhrčili v sále, zatiaľ čo ich strýko vítal vo vestibule. Xéniu Alexandrovnu som zočila hneď, ako vstúpila. Zmeravela som. Božemôj, taká krása! Skoro sa mi oči zaliali slzami. Veľa som o nej počula, ale netušila som, že žena môže byť natoľko krásna. Odvtedy som už videla veľa žien, ale žiadnanebola ani zďaleka taká pekná ako ona. Všimla som si aj, že teta si nahnevane zahryzla do pery, keď uvidela novú členku rodiny.

62. Pokladali ju za najkrajšiu ženu na Urale a Xéniina krása ju iste hlboko urazila. Sprvu bola Xénia veľmi rozpačitá, starý otec ju privítal chlebom a soľou, stará mama ju neskrývane pozorovala a navôkol bolo množstvo ľudí, ktorí ju očividne miatli. Na bledej tvári slonovinovej farby sa jej rozlial tuhý rumenec. „Vstúp do domu s dobrou mysľou a dobrými pocitmi!“ pozdravil ju starý otec. „Nech je môj dom tvojím domom!“ Pritom od nej neodvrátil ani na chvíľu pohľad a všimla som si, že aj jeho nadchla jej krása. Xénia s hrdým pohľadom v obopnutých sivých šatách vyzerala ako kráľovná. A ako kráľovná aj vstúpila dnu. Ale jej veľké sivé oči so zvláštnym zeleným odleskom boli priam strašidelne chladné. Boli to oči tigrice. „Teší ma, že vás stretávam,“ odvetila hlbokým melodickým hlasom, ktorý však nebol ani zamak vrelý. Teraz upadli do rozpakov starí rodičia. Cítili, že privítanie bolo pre „Petrohradčanov“ príliš provinciálne, nevedeli, čo si počať s chlebom a soľou a napochytre ich nechali odniesť. Opäť sa všetci rozpačito obzerali, potom strýko pobozkal ruky svojej nastávajúcej a pozval ich do jedálne. Starý otec pristúpil ku Xénii, pobozkal ju na čelo a srdečne jej povedal: „Zaujmi miesto pri našom stole ako naša milovaná dcéra!“ Aj tento pozdrav prijala Xénia Alexandrovna ako nedorozumenie. Za ňou kráčala jej sestra. Zvláštne, že obe sa podobali ako vajce vajcu, a predsa boli celkom odlišné. Xéniine jemne krojené pery vyzerali na nej priúzke, husté obočie mala príliš blízko pri sebe a klasický nos priostrý ako zobák jastraba, skrátka, napriek neskutočnej podobe to bola odpudivo škaredá žena. Za sestrou vošiel jej manžel, tučný, dobrosrdečne vyzerajúci chlapík so zlatým cvikrom na nose. Z jeho chôdze a držania tela bolo jasné, že v rodine nemal ani zďaleka rozhodujúce slovo, napriek tomu, že bol tajný štátny radca a patril k najvyšším úradníkom ríše.

63. Okolo stola sa zišlo asi šesťdesiat osôb a všetci sme si posadali. „Čo sú to za hostia?“ začula som, ako sa pýta nevesta. „To nie sú hostia,“ odvetil starý otec hrdo. „Moje dcéry s rodinami a ostatní príbuzní k nám prichádzajú vždy v lete, na Vianoce a Veľkú noc.“ Najprv podávali polievku z diviny. Uvarili ju podľa tajného receptu starej matky, na ktorý je prenáramne hrdá. Na jej prípravu potrebovala sedem rôznych druhov diviny. Všetci sa zbožne venovali tomuto zázračnému kuchárskemu výtvoru, ale ja som pozorovala Xéniu Alexandrovnu. Z pohybujúcich sa perí som vytušila, že strýko sa jej spýtal prvú otázku matky Dorofeji – či by radšej bývala tu na statku, alebo v zahraničí. „Samozrejme, že v zahraničí!“ začula som ju odvetiť. „Väčšinu roka trávim v Paríži, Viedni alebo Švajčiarsku.“ „Ale moje podnikanie by tým utrpelo,“ namietol strýko. „V podniku ťa predsa môže niekto zastúpiť. V najkrajnejšom prípade by som mohla odcestovať i sama.“ Usmievajúc sa dodala: „Ja som vlastne v zahraničí viac doma ako v Rusku.“ Aký to len bol škaredý chladný úsmev. Akoby hrala nejakú rolu v divadle, pomyslela som si. Strýko sa ďalej venoval svojej neveste, ale už som nič nepočula. Len som si všimla, ako zrazu sčervenel. Ako neskôr vysvitlo, Xénia Alexandrovna na druhú otázku o príbuzných odvetila, že by ich všetkých „vyhodila“ a vraj by to bolo aj preňho to najlepšie. Napokon vyhlásila, že kým je mladá, nechce mať deti, pretože by si pokazila postavu. Keď prinášali na stôl pečeného kapúna, všimla som si, ako strýko niečo pošepol sluhovi. Onedlho mu priniesli telegram. Prečítal si ho a zatváril sa ustarostene, ba dokonca zdesene. Starý otec sa naňho spýtavo zahľadel, ale zachoval – ako vždy –pokoj. Potom sa strýko sklonil k svojej neveste a ticho jej niečo vravel. Zľakla sa, zbledla, čoskoro sa však upokojila a počastovala svoju sestru dlhým pohľadom.

64. Keď sa hostia zdvihli, aby prešli do sály, všimla som si, ako si Xénia Alexandrovna vymenila zopár slov so svojou sestrou. Tá zrazu vyhlásila: „Ach, je mi veľmi zle, zase mám problémy so žalúdkom. Musíme sa vrátiť domov!“ Xénia Alexandrovna sa ustarostene vrhla k sestre a obskakovala ju. Následne vysvetlila strýkovi, že ju musí okamžite zaviesť domov. „Ale veď ste len pred chvíľou prišli!“ povedal strýko s úsmevom, o ktorom sa nedalo povedať, či je rozpačitý, alebo zlomyseľný. „Cestovali ste na náš statok týždeň a teraz nechcete ostať ani do večera?“ Vtom k nim pristúpil starý otec so zásnubnými prsteňmi v ruke a oznámil mu, že duchovný už dorazil a môže požehnať snúbencom. „Nie, Xénia Alexandrovna musí odprevadiť domov svoju chorú sestru,“ povedal strýko pevným hlasom a bez ďalšieho vysvetľovania odprevadil „nevestu“ ku dverám, kde sa s ňou rozlúčil bozkom na ruku.

65. marec 1926 Dnes prišli Willi a Fred do obchodu tak elegantne oblečení, že som ich takmer nespoznala. Prirodzene, keď som sa na nich pozornejšie zahľadela, zistila som, že sa zmena netýka ich oblekov, ale toho, čo majú pod nimi. Obaja si obliekli biele košele s bielymi golierikmi a namiesto modro-červených vlnených šálov mali okolo krku uviazané kravaty z ružového umelého hodvábu. Všimla som si, že Fred kríva a keď som sa mu pozrela na nohy, zistila som, že má obuté svetlohnedé poltopánky, ktoré sú mu prinajmenšom o tri čísla menšie. V rukách držali kytice kvetov zabalené do bieleho papiera.

65 „Zase nový obchod?“ spýtala som sa. „Nový nápad?“ „Niečo úžasné, napadlo to mne. Jednoducho geniálne!“ odvetil hrdo Willi. „Včera sme si otvorili rozlúčkovú kanceláriu. Začali sme večer. Čakali sme na Westbahnhofe, kým sme nenašli niekoho, kto odchádzal a nik ho neodprevádzal. Oslovili sme ho a navrhli mu, že mu budeme mávať vreckovkou, a keď sa vlak dá do pohybu, podáme mu cez okienko kyticu kvetov. A to všetko len za tri šilingy. Súhlasil. Odprevadili sme tak ešte dvoch pánov, jedného za dva, druhého za štyri šilingy, jednu starú dámu za tri a jedno dievča dokonca za päť šilingov. Teraz sa ponáhľame opäť k rýchliku.“ Zmeravela som od údivu. Pritom som si asi nápadne premeriavala kytice, nuž sa Fred pustil do vysvetľovania: „Ach, vy sa čudujete, odkiaľ máme toľko kytíc? To je celkom jednoduché! Keď sa vlak rozbehne, trošku sa potkneme a vlak sa potom ani pri najlepšej snahe nedá dohoniť. Sám som to vymyslel. Tým znižujeme nášmu podniku náklady na minimum.“

24. marec 1926 Dnes za mnou prišla slečna Fischerová, ktorá – ako vraví domovníčka – „šľape chodník“. Poprosila ma, aby som schovala pod pultom jej nový slamený klobúk s čiernymi zamatovými stužkami. „Všakže mi pristane? Len sa pozrite!“ a nasadila si ho na hlavu. Je vskutku pekná, má veľké hnedé, nie práve inteligentné oči, výrazné pery natreté na krikľavočerveno, pekne naondulované vlasy a vždy je navoňaná veľmi prenikavým a lacným parfumom. Veľké ruky si výnimočne starostlivo pestuje, to v tejto štvrti veru často nevidieť. Má veľa šiat, všetky sú veľmi pestré a pripomínajú skôr plavky, také sú krátke a tesné. Z jej oblečenia sa dá poľahky rozpoznať, čím sa živí.

25. „Ach, s otcom je to kríž,“ ponosovala sa. „Všetky peniaze,ktoré zarobím, mi vezme a prepije. A pri mojej práci sa predsa potrebujem pekne obliecť, napudrovať, navoňať. Len si predstavte, že keď odo mňa odíde kunčaft, vpadne mi do izby a chce odo mňa peniaze. Aj u vás asi nakupuje na dlh, všakže?“ „Áno,“ poviem. „Kúpil si salámu a pivo.“ „Už mu, prosím, nič nedávajte. Povedzte mu, že som vám to nedovolila! Varím mu a dostáva dosť jedla. Aj pivo mu každý deň kupujem. Nie, tak to už je priveľa! Pracujem vo dne v noci a nemôžem si ani odložiť niečo stranou! Chcela by som sa aj vydať, no kto si dnes vezme dievča bez peňazí? Myslíte si, že by som sa dala na toto povolanie, keby niet môjho otca? Vari je to nejaký pôžitok ísť s každým, kto ku mne príde? Väčšina z nich ujde, ale sú medzi nimi aj takí, ktorí sa mi hnusia už na pohľad; a to sa musím ešte na nich usmievať a predstierať vášeň! O stálych zákazníkov je núdza a sama predsa ako obchodníčka viete, že bez stálych kunčaftov to nejde.“ Takmer sa rozplakala, keď som jej ukázala otcov účet vedený na jej meno. „Ten starý ožran! Bodaj by upadol do delíria! Odlifrovali by ho do Steinhofu a konečne by som mala pokoj! To on môže za moje nešťastie! Nemala som ani štrnásť, keď ma prvý raz predal, a teraz už zo mňa žije viac ako päť rokov. Ale mám takú slabú vôľu! Mala by som sa naňho vykašlať a odísť! Každý deň si to zaumienim, ale potom mi ho príde ľúto... Ach, keby sa len našiel niekto, kto by sa do mňa zaľúbil, bolo by to oveľa ľahšie! Ale mňa nik nepotrebuje. Azda na hodinu, nanajvýš jednu noc, dlhšie sa nikomu nežiada byť so mnou!“ Sadla si a rozplakala sa. Po chvíli pokračovala: „Viete, koho najviac nenávidím? Takzvané slušné ženy! Tie si niekoho lapili, sedia si pekne v teplučku a ohŕňajú nos. Myslíte si však, že sú lepšie ako my? Niekedy, keď idem okolo takej „poriadnej“ ženy, tak by som jej najradšej rozškriabala tvár! Hrdo sa vypína a možno bezdôvodne, azda jej muž aj tak uteká za mnou, pretože sa s ňou nudí. Chodí ku mnejeden spisovateľ a stále mi vraví, že sa so mnou cíti najlepšie, že si ma cení viac ako knihy a všetko ostatné. Všetci to hovoria. Ale potom sa na mňa ani len nepozrú a bežia za svojimi „slušnými“ žienkami. Vidno na nich, že sa im takmer hnusím...“

26. Roznariekala sa ešte srdcervúcejšie. „Prečo si teda nenájdete inú prácu?“ spýtala som sa. „Božemôj a akú? Mám prať bielizeň alebo umývať riad? Takých je už teraz dosť. A mimochodom, nie som na takú prácu zvyknutá. Chcela by som sa vydať, veru tak, vydať sa chcem.“ Potom ma ešte raz poprosila, aby som jej otcovi nedávala na dlh a nevravela mu nič o klobúku, ktorý si u mňa schovala, a odišla.