Valéria Osztatná - Michael
Pozrela sa na letenku a hľadala svoje miesto. Potešila sa, že sedí pri okne. Zistila, že sa rada pozerá z lietadla na akoby zasneženú oblohu pod ňou. Vonku bola zima. Snežilo. Písal sa 21. február 2009. Stupnica na teplomeri už dlho nevystúpila nad päť stupňov. Ale v lietadle bolo príjemne teplo. Našla svoje miesto. Kabelku zložila pod sedadlo. Pozrela sa von cez malé okienko. Ľudia prichádzali. Rozmýšľala. Nechápala, kde spravila chybu, prečo sa jej život tak veľmi zmenil a vlastne kedy tá zmena nastala, ktorá prišla tak náhle, že sa nestihla ani obzrieť. Nestihla sa pozastaviť, povedať si, že musí dávať pozor, pretože ich vzťah speje k zatrateniu. Nemohla, pretože nevedela, kde bol koniec tej krásnej rozprávky, ktorú sa snažila dosnívať i vtedy, keď koniec už dávno nastal. Bojovala o vzťah, v ktorom žila, pretože bol krásny. Kedysi. Už necítila lásku, ale ani nenávisť. Necítila už nič, iba prázdnotu na mieste, kde mala mať srdce. Zrazu zbadala štyroch chlapov oblečených v čiernom saku, nohaviciach a bielej košeli. Vyzerali byť veľmi dôležití. Zaujali ju. V lietadle šumelo vravou okolosediacich pasažierov. Nevedela, čo sa môže diať, pretože väčšina ľudí rozprávala po anglicky, a jej angličtina veru nebola na vysokej úrovni. Usmiala sa. Iba tak sama pre seba. Nevedela, čo bude robiť na cudzom mieste, kde bude žiť, ako sa vlastne dorozumie. Jej tvárou prešiel šedý mrak. „Je tu voľné?“ Spýtal sa jej taký známy hlas, ale nevedela ho kam zaradiť. „Yes,“ odpovedala, a iba letmo sa pozrela tam, odkiaľ ten hlas prichádzal. Nemohla ho vidieť. Pred ním i za ním stáli dvaja muži v čiernom. Videla ich vstupovať do lietadla a kvôli nim sa strhla vrava. Pozrela sa von cez okno vnímajúc čoraz živšiu vravu. Znova ju lapili do osídiel úvahy o svojom živote. Ako rýchlo si dokázala zbaliť veci! Tak rýchlo, ako prišlo rozhodnutie. Rozhodnutie utiecť. Až teraz prišla na to, že je iba púhym utečencom, ktorý sa schováva pred svojím životom, lebo sa mu nedokázala postaviť zoči voči. Zamyslela sa. Naozaj by to bola pravda? Naozaj iba hľadala únik? Naozaj bola iba zbabelcom, keď bez rozlúčky odišla? Cítila, ako si vedľa nej niekto sadol. Pozrela sa na osobu vedľa s núteným úsmevom na tvári, pretože najradšej by bola sedela v celom rade sama. Keď ho zbadala, jej oči sa doširoka otvorili. Vzápätí otočila hlavu znova k oknu. To nemôže byť pravda! Pomyslela si. Ten krásny úsmev už videla mnohokrát. V televízii. Nikdy nie na živo. Roztriasli sa jej ruky. Srdce sa jej silno rozbúchalo. Veď nesedela vedľa hocikoho. Sedela vedľa kráľa. Vedľa kráľa popu. Bože, ona sedí vedľa Michaela Jacksona!
Ktosi ju ťahal nahor, preč od tej studenej nemocničnej dlážky.
„Natali! Nemôžu ťa vidieť! Ocko by to nechcel.“
Ocko... To slovo ju vrátilo do reality. To dieťa malo viac dôstojnosti ako ona. Prikývla a nechala, aby ju postavil. To konanie, zmýšľanie, bolo typické pre Michaela, nie pre to zronené dieťa, ktoré ju podopieralo.
Prince ju priam strčil do auta, pretože nechcela opustiť nemocnicu, nechcela tam zanechať Michaela. „Michael,“ znova ju zadúšal plač, znova jej navrela hrča v hrdle. Jej Michael...
Keď sa auto pohlo, Prince sa pozeral do neznáma, niekde tak ďaleko...
„Oh, zlatko!“ Načiahla za ním ruku a nesmelo sa dotkla jeho ramena. Mykol sa, ale hneď sa na ňu pozrel tvárou zmáčanou slzami. Objala ho a spoločne plakali za tým človekom, ktorého najviac zo všetkého na svete milovali.
Čo s nimi bude bez Michaela? Čo s nimi bude bez lásky? Roztriasli sa jej kolená, srdce jej ozlomkrky bilo a nedostávala kyslík. Prerývane a akoby opreteky s časom dýchala. Čas... Už nebol. Zastavil sa. O necelé dve hodiny vedel o tom už celý svet.
