Zavřít
Alchymista
1 / 2
Paulo Coelho: Alchymista
Na tretí deň sa generál stretol s hlavnými veliteľmi.
- Pôjdeme sa pozrieť na mládenca, ktorý sa premení na vietor, - povedal generál Alchymistovi.
- Prečo nie, - odvetil Alchymista. Santiago ich odviedol na miesto, kde bol v predošlý deň. Tam ich požiadal, aby si sadli.
- Chvíľu to potrvá, - povedal im.
- My sa neponáhľame, - odvetil generál. - Sme predsa muži púšte. Chlapec sa zahľadel na obzor pred sebou. V diaľke sa zdvíhalo pohorie, videl i duny, skaly, plazivé rastliny zápasiace o život tam, kde prežiť nebolo možné. Bola tam púšť, ktorou putoval už mnohé mesiace a napriek tomu z nej poznal len nepatrnú časť. A na tomto kúsku našiel Angličana, karavány, vojnu kmeňov a oázu s päťdesiattisíc datľovými palmami a tristo studňami.
- Čo tu dnes hľadáš? - spýtala sa púšť. - Vari ti nestačilo naše včerajšie stretnutie?
- Na jednom mieste strážiš bytosť, ktorú milujem, - povedal chlapec. - Takže keď pozorujem tvoj piesok, pozerám sa aj na ňu. Chcem sa k nej vrátiť, a preto potrebujem tvoju pomoc, aby som sa premenil na vietor.
- Čo je to láska? - spýtala sa púšť.
- Láska je, keď sokol lieta nad tvojím pieskom. Lebo pre neho si zeleným poľom a on sa nikdy nevráti bez úlovku. Pozná tvoje skaly, duny a pohoria a ty si k nemu veľkorysá.
- Sokolí zobák vytrháva kúsky z môjho tela, - povedala púšť. - Dlhé roky chovám jeho budúcu korisť, živím ju tým málom vody, čo mám, ukazujem jej, kde je potrava. A jedného dňa si z oblohy zlietne sokol práve vo chvíli, keď mám pocítiť nehu jeho koristi na svojom piesku. A potom mi vezme to, čo som odchovala.
- Veď práve preto si tú zver chovala, - odvetil chlapec. - Aby nakŕmila sokola. A sokol zas nakŕmi človeka. A napokon človek bude jedného dňa živiť tvoj piesok a tam sa opäť objaví zver. Taký je beh života.
- A toto je láska?
- Áno, to je láska. Láska je to, že sa zver premení na sokola, sokol na človeka a človek opäť na púšť. Láska spôsobí premenu olova na zlato; i to, že sa zlato opäť ukryje pod povrchom zeme.
- Nerozumiem tomu, čo mi tu rozprávaš, - riekla púšť.
- Tak pochop aspoň to, že kdesi uprostred tvojho piesku na mňa čaká jedna žena. A preto sa musím premeniť na vietor. Púšť na chvíľu zmĺkla.
- Dám ti svoj piesok, aby doň vietor mohol duť. Sama však nemôžem urobiť nič. Požiadaj o pomoc aj vietor. Zdvihol sa jemný vánok. Velitelia pozorovali chlapca, ako v diaľke rozpráva neznámym jazykom. Alchymista sa usmieval. Vietor prišiel blízko k chlapcovi a dotkol sa mu tváre. Vypočul si jeho rozhovor s púšťou, pretože vetru nikdy nič neunikne. Blúdi svetom hore-dole a niet miesta, kde sa rodí a zomiera.
- Pomôž mi, - povedal chlapec vetru. - Istého dňa som v tebe začul hlas svojej milej.
- Kto ťa naučil reč púšte a vetra?
- Srdce, - odvetil chlapec. Vietor mal mnoho mien. Tu ho nazývali scirocco, pretože Arabi verili, že prichádza z územia pokrytého vodou, kde žili černosi. V ďalekej krajine, kde sa Santiago narodil, ho nazývali "levantský", pretože verili, že prináša púštny piesok a vojnový rev z bojov s Maurami. Možno, že niekde na mieste ďaleko od planín s ovcami sa ľudia nazdávajú, že tento vietor sa rodí v Andalúzii. Vietor však neprichádzal odnikiaľ a nešiel nikam, a preto bol voľnejší ako púšť. Jedného dňa bude človek na púšti pestovať rastliny a dokonca chovať i ovce, nikdy však nedokáže skrotiť vietor.
- Nemôžeš sa premeniť na vietor, - povedal vietor. - Každý z nás je inej podstaty.
- To nie je pravda, - odvetil chlapec. - Spoznal som tajomstvá alchýmie, kým som s tebou blúdil po svete. Nosím v sebe vietor, púšť, oceány, hviezdy i všetko, čo bolo stvorené vo Vesmíre. Sme dielom tej istej Ruky a máme tú istú Dušu. Chcem byť ako ty, preniknúť do všetkých kútov, brázdiť moria, odviať piesok, ktorý ukrýva môj poklad, priniesť si hlas svojej milej.
- Ktorýsi deň som počúval tvoj rozhovor s Alchymistom, - riekol vietor. - Vravel, že všetko má svoj Osobný príbeh. Ľudia sa nemôžu premeniť na vietor.
- Nauč ma, ako by som sa ním mohol stať aspoň na chvíľu, - prosil chlapec. - Aby sme sa mohli rozprávať o neobmedzených možnostiach ľudí a vetrov. Vietor bol zvedavý a toto bolo niečo, čo nepoznal. Rád by si bol o tom pohovoril, nevedel však, ako premeniť ľudí na vietor. A on už vedel toľko vecí! Vytváral púšte, potápal lode, ničil celé lesy a preháňal sa mestami plnými hudby a nezvyčajných zvukov. Myslel si, že má neobmedzené možnosti, a teraz tu stojí akýsi chlapec a hovorí, že sú ešte ďalšie veci, ktoré by vietor mohol urobiť.
- A to sa nazýva Láska, - dodal chlapec, keď zistil, že vietor sa už tak jeho žiadosti nebráni. - Keď milujeme, dokážeme byť čímkoľvek zo Stvorenia. Keď milujeme, vôbec necítime potrebu chápať to, čo sa deje, pretože všetko sa odrazu odohráva v našom vnútri a ľudia sa môžu premieňať na vietor. Samozrejme, ak im vietor pomôže. Vietor bol veľmi pyšný, a tak ho chlapcove slová podráždili. Zadul silnejšie a zvíril oblak piesku. Napokon však musel uznať, že aj keď prešiel krížom-krážom celý svet, nevie, ako premeniť ľudí na vietor. A nepozná Lásku.
- Keď som blúdil po svete, všimol som si, že mnohí ľudia hovoria o láske vtedy, keď zdvíhajú oči k oblohe, - povedal vietor nahnevaný, že sa musí zmieriť so svojimi obmedzeniami. Možno bude lepšie spýtať sa na to oblohy.
- Tak mi teda pomôž, - povedal chlapec. - Zaplň toto miesto prachom tak, aby som sa mohol pozerať do slnka a nestratiť pritom zrak. Vietor teda mocne zadul a obloha sa zaplnila pieskom, cez ktorý namiesto slnka presvital len zlatistý disk. V tábore už bolo ťažko niečo rozoznať. Ľudia púšte už tento vietor poznali. Volal sa samum a bol horší ako búrka na mori, - pretože títo ľudia more nepoznali. Kone erdžali a zbrane pokryl piesok. Na skalisku sa jeden z veliteľov obrátil ku generálovi a povedal:
- Hádam by bolo lepšie s tým skončiť. - Chlapca sa už takmer nedalo rozoznať. Bojovníci si poprikrývali tváre belasými šatkami, a v očiach sa im teraz zračil iba strach.
- Skončime s tým, - nástojil ďalší veliteľ.
- Chcem vidieť Alahovu veľkosť, - povedal s úctou generál. - Chcem vidieť, ako sa ľudia dokážu premeniť na vietor. Zapamätal si však mená dvoch mužov, ktorí sa báli. Len čo vietor prestane, zbaví ich velenia, pretože muži púšte nemôžu cítiť strach.
- Vietor mi povedal, že poznáš Lásku, - povedal chlapec Slnku. - A ak poznáš Lásku, musíš poznať aj Dušu sveta, lebo aj tá je vytvorená z Lásky.
- Z miesta, kde som, môžem vidieť Dušu sveta, - povedalo Slnko. - Tá sa dorozumieva s mojou dušou a spoločne nechávame rastliny rásť a ovečky posielame do tieňa. Z miesta, kde som - a som veľmi ďaleko od sveta - som sa naučilo milovať. Viem, že ak by som sa trochu viac priblížilo k Zemi, všetko živé, čo na nej je, by zahynulo a Duša sveta by prestala jestvovať. Takže sa navzájom pozorujeme a milujeme, ja jej dávam život a teplo, ona mne zas zmysel života.
- Takže ty poznáš Lásku, - povedal chlapec.
- A poznám aj Dušu sveta, lebo na tejto nekonečnej ceste Vesmírom sa spolu veľa zhovárame. Ona mi rozpráva, že najväčším problémom až doteraz je, že len horniny a rastliny chápu, že všetko je jedno. Na to nie je potrebné, aby železo bolo rovnaké ako meď a meď bola taká istá ako zlato. Každý jeden plní svoje vlastné poslanie v jednom, a všetko by bolo Symfóniou mieru, keby sa Ruka, ktorá to všetko napísala, bola zastavila po piatom dni stvorenia. Avšak nadišiel aj šiesty deň, povedalo Slnko.
- Ty si múdre, lebo sa na všetko dívaš z nadhľadu, - odvetil chlapec. - Lásku však nepoznáš. Keby nebolo bývalo šiesteho dňa stvorenia sveta, nebolo by človeka a meď by bola vždy len meďou a olovo len olovom. Každý má svoj Osobný príbeh, to je pravda, ale jedného dňa sa tento Osobný príbeh naplní. Vtedy bude treba premeniť sa na niečo dokonalejšie a mať nový Osobný príbeh, až kým sa Duša sveta nestane skutočne jedným jediným. Slnko sa zamyslelo a rozhodlo sa žiariť silnejšie. Vietor, ktorému sa ich rozhovor páčil, zadul tiež silnejšie, aby slnko chlapca neoslepilo.
- Na toto je Alchýmia, - povedal chlapec. - Nech každý hľadá svoj Osobný príbeh a nech ho nájde, a potom nech túži byť lepším, ako bol v minulom živote. Olovo bude plniť svoju úlohu, až kým ho svet neprestane potrebovať; a potom sa bude musieť premeniť na zlato. Alchymisti to už robia. Ukazujú, že keď sa snažíme byť lepšími, ako sme, všetko okolo nás sa tiež stane lepším.
- A prečo si myslíš, že nepoznám Lásku? - spýtalo sa Slnko.
- Lebo Láska neznamená byť na jednom mieste ako púšť, ani blúdiť svetom ako vietor, ani sa dívať na všetko z výšky, ako ty. Láska je sila, ktorá premieňa a zdokonaľuje Dušu sveta. Keď som do nej prenikol po prvýkrát, myslel som si, že je dokonalá. Potom som však zistil, že je odrazom celého Stvorenia, že má svoje vojny a svoje vášne. My sami živíme Dušu sveta a zem, na ktorej žijeme, bude lepšia alebo horšia podľa toho, či my sami budeme lepšími alebo horšími. A tam vstupuje do hry sila Lásky, lebo keď milujeme, túžime sa stať lepšími, ako sme.
- Čo odo mňa vlastne chceš? - spýtalo sa Slnko.
- Pomôž mi premeniť sa na vietor, - odvetil chlapec.
- Príroda ma pozná ako najmúdrejšie zo všetkých tvorov, - povedalo Slnko. - Neviem však, ako ťa premeniť na vietor.
- Na koho sa mám teda obrátiť? Slnko na chvíľu zmĺklo. Vietor ich počúva a iste rozšíri po celom svete, že jeho múdrosť nie je bezhraničná. Takže nie je možné odbyť tohto chlapca, ktorý hovorí Rečou sveta.
- Porozprávaj sa s Rukou, ktorá všetko napísala, - povedalo Slnko. Vietor zvýskol od spokojnosti a zadul takou silou, ako nikdy doposiaľ. Začal vytrhávať stany z piesku a zvieratá vyslobodil z pút. Na skalisku sa muži pevne navzájom držali, aby ich neodnieslo ďaleko. Vtedy sa chlapec obrátil na Ruku, ktorá všetko napísala. A namiesto toho, aby niečo povedal, zostal ticho, lebo cítil, že aj Vesmír mlčí. Zo srdca mu vytryskla sila Lásky a chlapec sa začal modliť. Bola to modlitba, akú nikdy dosiaľ nezažil, lebo to bola modlitba bez slov i bez prosieb. Neďakoval za to, že ovce našli pašu, ani neprosil, aby predal viac skla, ani nežiadal, aby žena, ktorú stretol, počkala na jeho návrat. V tichu, ktoré zavládlo, chlapec pochopil, že púšť, vietor, i slnko tiež hľadali znamenia, ktoré tá istá Ruka kedysi napísala, že sa snažia plniť svoje poslanie a pochopiť, čo bolo napísané na obyčajnom smaragde. Vedel, že tie znamenia sú roztrúsené po Zemi i vo Vesmíre, a že navonok nemajú žiadny motív ani význam a že ani púšte, vetry, slnká či ľudia nevedia, prečo boli stvorení. Ale táto Ruka mala na všetko dôvod a len ona je schopná vykonávať zázraky, premieňať oceány na púšte a ľudí na vietor. Pretože len ona chápe, že Vyšší zámer vedie Vesmír do bodu, kde šesť dní stvorenia sa premení na Veľké dielo. A tak sa Santiago ponoril do Duše sveta a videl, že Duša sveta je súčasťou Božej Duše, a videl, že Božia Duša je jeho vlastnou dušou. A že teda môže robiť zázraky.
Keď samum prestal duť, všetci hľadeli na miesto, kde bol chlapec. Teraz tam už nebol; zbadali ho na druhom konci tábora vedľa hliadky, takmer zasypanej pieskom. Mužov toto bosoráctvo vyľakalo. Len dvaja ľudia sa usmievali: Alchymista, pretože našiel toho pravého žiaka a generál, pretože tento žiak pochopil slávu Božiu. Na druhý deň sa generál rozlúčil s chlapcom i Alchymistom a nariadil, aby s nimi išiel ozbrojený sprievod až tam, kam chcú.