Denné svetlo odháňalo príšerné halucinácie. Neodradila ho špinavá dunajská voda. Pil dlhými dúškami, naberal si ju so sebou do brloha. Každý deň rástla jeho vôľa vydržať. Každý deň bol menej hrozný. Nie oveľa, len o možnosť, že sa žalostná žiadostivosť tela raz poddá vôli. Vyškriabe sa z toho. Sám. Plietla sa mu realita so spomienkami, s neprežitými túžbami. Plakal, zúril, obviňoval. Diamanty. Obviňoval hlavne tie veľké lesklé neobrúsené kamene. Celý život si pobabral. Diamanty mu zničili život! Dvakrát. Na svoje prvé stretnutie s nimi nevládal myslieť. Boli pevne spojené so stratenou rodinou. Teraz nie! Neskôr! Príliš boľavá a stále živá rana. Nikdy sa nezahojila. O to viac sa zastrájal, ako si vybaví účty s tými druhými. So zlodejmi, čo ho dostali do tejto situácie. Tých sa pokúsi nájsť. Odpykajú si to. Nevedia, s kým sa zahrávali!

Musí vydržať!