Prekročili sme prah a zdvihli sme zrak nahor, kde bývajú sväté obrazy, aby sme sa prežehnali a poďakovali sa domu za prijatie, ale ikony tam neboli. Keď domáca zbadala naše rozpaky, vysvetlila nám: – Zavítali ste k Židom a my ikony nemáme. Boha treba nosiť v srdci, ináč ho môžu ukradnúť. Hneď som si spomenul na Jevdosiino proroctvo a na prísne nariadenie rytierov Rádu ruky svätého Jána: nenocovať pod židovskou strechou. – Ak ma neohrdnete, podajte mi dieťa, – akoby uhádla moje myšlienky. – A vy sa vyzlečte. Volám sa Eva. – Pani Eva, čím sa vám odvďačíme? – spýtal som sa, už zvyknutý na to, že v tomto kraji dobro stojí peniaze. – Odpracujete si to. Mám jednu dôležitú prácu. – Prácu? – začudoval som sa. – Ale... len ak to nebude nadlho, my sme, pani Eva, na úteku. – Vidím. Aj ja patrím k prenasledovanému národu, preto s vami súcitím. A najmä s tým maličkým. – Vzala Jarka na ruky. – Nebojte sa, robota bude trvať len chvíľočku. Potrebujem zarezať sliepku, nám to viera zakazuje. Ak to, pravdaže, zvládnete. – To istotne zvládnem... – Nezdržal som sa úsmevu: keby ste, pani Eva, vedeli, koľko „sliepok“ moja ruka zarezala, sotva by ste ma pustili do svojho domu.