Šéfka Danka sa zrejme rozhodla, že moju utrápenú dušičku by bolo najlepšie vyliečiť zaujímavou prácou. Pravdepodobne si spomenula, ako som sa jej pred dvomi rokmi na pohovore zmienila o svojej láske k pani móde. „Čo znamená skratka ZŠOP?“ začudovala sa vtedy. Vysvetlila som jej, že je to odevná priemyslovka a v mojom prípade so zameraním na módne návrhárstvo. Udivene zdvihla obočie a s úsmevom poznamenala: „Takže preto ten váš nevšedný outfit!“ Neviem, čo bolo také zvláštne na farebnom zladení oblečenia, ktoré som si vybrala na pracovný pohovor. Do reklamky sa celkom hodilo a okrem toho tieto farby vtedy v celom módnom svete šialene frčali. Možno ju očarili moje vzorované lilavé pančuchy. Alebo ten zaujímavý staroružový svetrík s nádhernou fialovo-ružovou kožušinkou. No možno to bola značková cyklaménová kabelka, čo dokonale ladila s nádhernou žoržetovou sukňou rovnakej farby, ktorú som si ušila podľa vlastných predstáv. Minula som za látku nekresťanské kanadské doláre. Chcela som, aby mi elegantne splývala po dlhých nohách v cyklaménových lodičkách, tak som si na ňu spravila kruhový strih a minula dvakrát toľko látky ako bežne. No otáčali sa za ňou takmer všetci, lebo pri každom kroku okolo mňa vytvárala vír látkovej fantázie. Alebo sa obracali iba za mnou? Veď na Slovensku sa kočky obliekajú priam fantasticky oproti Kanaďankám. V Montreali to ešte ušlo, predsa som tam cítila francúzsky kultúrny vplyv. No zvyčajne som mala pocit, že ľuďom vôbec nezáleží na tom, čo si oblečú. Niektoré dievčatá mali na sebe aj desať farieb a pripadali mi ako šialené exotické papagáje. Keď mi Danka navrhla taký skorý termín nášho stretnutia po maminkinom pohrebe, tušila som, že pôjde o takzvaný záchranný padák alebo o nového klienta. A nakoniec to bolo z každého trochu. Nové zákazky mi šéfka oznamovala väčšinou pri obede v rozličných reštauráciách. V tom bola naozaj jednotka, vždy pozývala ona a nikdy ma nenechala zaplatiť ani časť účtu. Dnes sme jedli v novej reštaurácii Lamborgini. Hoci som nemala veľkú chuť do jedla, na talianske špeciality som sa tešila. Tentoraz som si dala ľahučké menu: kuraciu roládu plnenú opečenými papričkami a k tomu smotanovo-feniklové pyré – pravdaže z čerstvej zeleniny. Ako dezert som ochutnala kokosové tiramisu – mňam! Po takomto vynikajúcom obede mi mohla Danka pokojne navrhnúť, aby som robila pre ňu dva dni v týždni zadarmo. Stačili by trendové obedy a ako „dezert“ nádherný mercedesový športiačik, ktorého som bola niekoľko mesiacov paňou. Danka však bola iná liga. Vedela oceniť obetavých pracovníkov, a keď boli ešte aj invenční, pochvaly a občas aj odmeny nás neminuli. Bola som už natoľko netrpezlivá, že som prerušila svoju gurmánsku extázu, a priamo som sa jej opýtala: „Dani, tak už to zo seba vysyp, aká katastrofa ma to čaká?“ Šéfka sa zachichotala a rozjarene po východniarsky zatiahla: „Počuj, Evka, keby som nevedela, že už máš za sebou vysokú školu, tak by som si pomyslela, že som pred rokom prijala do našej reklamky dajakú pobláznenú pubertiačku. Ty by si si mohla občas podať ruku s mojimi bláznivými dcérami Vandou a Lenkou!“ Pokorne som sa na Danku pozrela a moja zlatá šéfka konečne spustila: „Predstav si, že som sa nedávno v Londýne stretla na jednej spoločenskej akcii s Alexandrom McQueenom! Hovorí ti to meno niečo? Asi áno,“ usmiala sa vlastnej prekáračke. Neveriacky som na ňu pozrela, ale mlčala som. Danka pokračovala: „Keď som mu povedala, že som z Bratislavy, určite spočiatku nevedel, kde má naše krásne mesto v rámci Európy zaradiť. Rozsvietilo sa mu až pri pomôcke „Tchechoslovakia“. Na toto čarovné slovíčko zareagoval so svojím typickým šarmom. „Oh, madam, v mojom dome máme krásny český luster z brúseného kryštálu. A spomenul som si, že aj Blanka Matragi je od vás!“ nadšene začal so mnou komunikovať. V duchu som prevrátila oči a opravila ho: „Mister Queene, ja nie som z Česka, ale zo Slovenska. To je bližšie k Viedni, viete? Chvíľku sa zamyslel a potom si spomenul na ďalšiu indíciu: „Už viem, v našom showroome v Miláne s nami často spolupracuje jedna krásna manekýnka Lune. Vlastne sa volá Dagmar. Práve ona spomínala, že je z Bratislava!“ zabľabotal šťastne. Bola som rada, že som mu mohla zakontrovať.
„Majstre, predstavte si, že máme spoločných známych! Dagmar je naozaj z Bratislavy a dokonca je kamarátka jednej našej manažérky, ktorá vyštudovala módne návrhárstvo a oblieka sa podľa vašej najnovšej módnej línie!“ tresla som znenazdajky. Evi, mala si vidieť, ako maestro Alexander na mňa vyvalil oči! Vzal ma pod pazuchu a odviedol do vedľajšieho salónika, kde sme v družnej debate strávili takmer hodinu. A nezabudol medzi rečou poznamenať, že voniam ako Miss Dior,“ zasmiala sa Danka pri spomienke na tohto nevšedného módneho mága. „No a predstav si, že keď som mu v ambré separé salóniku navrhla, aby sme usporiadali súťaž mladých módnych tvorcov v duchu jeho kreatívneho rukopisu, tak mi sľúbil, že potom príde možno aj na Slovensko. Z najlepších návrhov následne urobíme samostatnú módnu prehliadku a víťaz získa ročnú stáž do jeho londýnskeho salóna!“ Vôbec som nevedela, ako mám na tieto prekvapujúce správy zareagovať. Už som si myslela, že sa azda nikdy k pani móde nevrátim, lebo som na výške študovala marketing. Pochopila som však, že mi chce šéfka tento džob prihrať. Asi ju môj pretrvávajúci smútok dostal – alebo sa nado mnou zmilovala? Nadýchla som sa a povedala som trasúcim sa hlasom: „Dani, ani neviem, čo ti mám na to povedať. Som taká prekvapená...“ Zrazu som sa rozplakala, celkom tíško, lebo mi prišla na um moja mama, ktorá ma nekonečne podporovala v štúdiu módneho návrhárstva. Veď práve ona ma naučila šiť a milovať módu. Dosť často totiž o nej písala a so Soničkou sme sa občas ocitli aj na predvádzacích mólach. Ja som dokonca ako 13-ročná pre Talianov predvádzala celú kolekciu svadobných šiat, lebo žiadna z našich manekýnok sa do nich nezmestila. Napchali do nich iba moje, vtedy superštíhle dievčenské krivky. No Danka sa domnievala, že sa mi nepozdáva nával práce. „Evi, neplač, kozmetiku dám dočasne Live, budeš sa venovať naozaj iba Alexandrovi. Apropo, ako ti ide angličtina? Veď ty si v Montreale študovala na francúzskej katedre, však?“ „Neboj sa, moja mama okrem novinárčiny aj učila a prekladala z angličtiny, vyštudovala kombináciu slovenčina – angličtina. Po anglicky som rozprávala hádam ešte skôr ako po slovensky,“ vysvetľovala som. „A prečo si sa teda rozplakala?“ vyzvedala šéfka. „Dani, iba pred týždňom sme pochovali maminku, a môj dizajnérsky osud veľmi úzko súvisel práve s ňou. Raz ti o tom porozprávam.“ Danka mi pohladkala ruku a uvidela som slzičky aj v jej očiach. Poznala moju mamu, lebo s našou agentúrou občas spolupracovala, a celkom dobre si s ňou rozumela. „Prepáč, Evka!“ povedala ticho. „Niekedy sa v návale práce zabudnem. No Alexandra berieš, však?“ sprisahanecky na mňa žmurkla. Znova som si spomenula na jeden z maminkiných bonmotov: Sú príležitosti, ktoré sa neodmietajú. Alexander McQueen medzi ne rozhodne patril.