Plukovník Tokinev, šéf tajnej služby, sa tváril veľmi mrzuto, keď v spotených rukách žmolil kus zašifrovanej správy z dnešného rána. Vždy sa nepríjemne potil, keď šlo o niečo vážne. To prekliate potenie nevedel ovládať. Vrcholne nepríjemné. Nezainteresovaný by to pokladal za prejav emocionálnej lability. Ale Tokinev, pokiaľ išlo o krízové situácie, bol chladný a tvrdý človek. Rozhodoval rýchlo a nemilosrdne. Väčšinou sa nemýlil. A ak už jeho unáhlené rozhodnutie zapríčinilo smrť niektorého z jeho agentov, zaradil incident do kategórie dovolenej trojpercentnej straty. „Odkiaľ to prišlo?“ zreval na styčného dôstojníka. „Z Noriľska, pane, dnes ráno na frekvencii stodvadsať kilohertzov,“ odpovedal mladý vojak. „Kto vysiela správy na takej nízkej frekvencii?“ zarazil sa plukovník. „Iba ak...“ nedopovedal a rozhnevane prešiel do susednej miestnosti. Tresol za sebou dverami tak, že mladý dôstojník zostal trčať za nimi. Tokinev podišiel k vojenskej vysielačke a o pár sekúnd nadviazal na vybranej frekvencii kontakt s vojenskou ústredňou na veliteľstve. „Očakávam okamžité hlásenie. Potvrdenie kódu. Čo sa tu, dočerta, robí?“ reval do slúchadla.