Prvý večer
„Minulú noc,“ to sú vlastné slová Mesiaca, „som sa kĺzal priezračným indickým vzduchom a zrkadlil sa v Gange: moje lúče sa pokúšali preniknúť cez hustú spleť starých platanov zakliesnených jeden do druhého, klenúcich sa ako pancier korytnačky. Z húštiny zrazu vyšlo hinduistické dievča, ľahké ako gazela, krásne ako Eva. Bolo v nej niečo vznešené a predsa plné života, v tejto dcére Indie, cez jemnú pokožku som takmer videl jej myšlienky. Tŕne lián jej trhali sandále, ale náhlivo kráčala ďalej. Divé zvieratá, ktoré si v rieke hasili smäd, vyplašene odskakovali, lebo dievčina držala v rukách horiacu lampu. Ohýbala jemné prsty, aby ochránila plameň, a ja som v nich videl prúdiť krv. Podišla k brehu, položila lampu na vodu a nechala ju plávať dole prúdom; plameň tancoval, akoby chcel zhasnúť, no potom sa opäť rozhorel a spoza dlhej hodvábnej opony mihalníc ho hlbokým pohľadom sledovali devine čierne blčiace oči. Vedela, že kým vidí svetlo lampy, jej milý žije. No ak zhasne, je mŕtvy. A lampa horela a chvela sa, a jej srdce horelo a chvelo sa; v modlitbe padla na kolená. Vedľa nej ležal v tráve vlhký had, ale ona myslela len na Brahmu a na svojho ženícha. ,Žije!‘, zajasala a z hôr zaznela ozvena: ,Žije!‘“
Druhý večer
„Stalo sa to včera,“ rozprával mi Mesiac. „Nazrel som do neveľkého dvora obkoleseného domami, sedela v ňom sliepka s jedenástimi kuriatkami a okolo nich poskakovalo utešené dievčatko. Sliepka kotkodákala a prestrašene schovávala mláďatá pod krídla. Tu prišiel otec dieťaťa, vyhrešil ho a ja som sa odgúľal preč. Viac som naň nemyslel. Ale dnes večer, len pred niekoľkými minútami, som do dvora nakukol znovu. Vládlo v ňom úplné ticho, no zakrátko vyšlo von dievčatko. Potichu sa prikradlo ku kurínu, zdvihlo západku a vkĺzlo dnu k sliepke a kuriatkam, ktoré začali hlasno škriekať a trepotať krídlami. Dievčatko ich naháňalo, zreteľne som to videl, díval som sa cez otvor v stene. Veľmi som sa na to dievčisko hneval a tešil som sa, keď prišiel otec, vyhrešil ho ešte väčšmi než včera a schmatol za ruku. Dievčinka otočila hlavu a v modrých očiach sa jej zaleskli veľké slzy. ,Čo to tu stváraš?‘ opýtal sa otec. Rozplakala sa: ,Chcela som len,‘ povedala, ,vojsť dnu, pobozkať sliepočku a poprosiť ju o prepáčenie za včerajšok, no neodvážila som sa ti to povedať!‘ Otec pobozkal krásne neviniatko na čelo a ja som pripojil bozk na oči a na ústa.“
