Odkedy som po rozvode ostala sama so synom, doposiaľ sa mi nikdy nestalo, aby som neprišla večer do deviatej domov. Preto niet divu, že ma Jakubko zháňal po dvadsiatej telefónom. Ešte nikdy nebol sám doma po zotmení. Cítila som sa príšerne previnilo. Vôbec sa mi nechcelo odísť z Lukášovej príjemnej náruče a ešte o to nepríjemnejšie som sa cítila. Pripomenula som si, že som v prvom rade mama a až potom žena. Som hlavne mama. Rýchlo som sa vychystala a brala sa na odchod. Zabudla som povedať, že z Lukášovho bytu je do môjho celkom blízko. Necelých päť minút pokojnej pešej chôdze. Napriek tomu, že by som bola tých zopár desiatok metrov hravo prebehla aj sama, Lukáš sa obliekol a odprevadil ma domov. To na mňa urobilo dojem. Tiež sa mi páčilo, že „pred tým“ vypol mobil. Zapol si ho, až keď som sa obúvala v predsieni. Počula som, ako mu pípajú správy o neprijatých hovoroch. Odprevadil ma až po bránu a tam sa so mnou rozlúčil ako v romantickom filme. „Zavoláme si,“ povedal, keď som už zatvárala za sebou bránu. Bolo mi krásne, ako by bolo každej žene, keby natrafila na chlapa, ktorý je k svetu, je milý, rozumný, čistý, poriadny, chodí do práce, má vlastný byt, nerobí dlhy a navyše je slobodný. Prosto ideál. Krásne mi bolo aj na druhý deň. Myslela som naňho, keď som zaspávala, a bol tým prvým, na koho som si spomenula, keď som ráno precitla. Smie sa to vôbec?

To je čo za otázku? Prečo by sa to nesmelo? Má to aj meno – zaľúbenosť až po uši ako u pani Nosorožcovej a nosorožca Júliusa, zaľúbených po uši, o ktorých píše Daniel Hevier. Je to krásne a milé, prečítajte si to.

Je správne, ak matka myslí na niekoho iného než na svoje dieťa? Na jednej strane radosť a pocit šťastia, na druhej zahanbenie a výčitky svedomia.

Jasné, rozumiem. Večná dilema. A nielen v prípade, keď ide o vzťahy. Nezjem viac, aby ostalo deťom. Nekúpim si to alebo to, lebo moje deti potrebujú tamto a hento...  Neprežijem niečo romantické alebo erotické, lebo sa to nepatrí... Možno je tento prístup správny alebo nie je. Možno je to len výborný a osvedčený  spôsob ako vychovať malých sebcov. A z malých sebcov veľkých sebcov, ktorí predpokladajú, že mama je tu len pre nich, že je to sranda na špagáte, ktorá prišla na tento svet iba preto, aby slúžila svojim deťom a aby im, v neposlednom rade, všetko obetovala. 
Viem, viem, stále som ešte neodpovedala na otázku mojej Neznámej, či je správne, ak matka myslí aj na niekoho iného, než na svoje dieťa. Ťahám čas. Hľadám v sebe odpoveď. Kto vie, čo v takej chvíli? Azda len ten Niekto tam hore, ktorého som tu už spomenula a ktorý s nami komunikuje prostredníctvom nášho svedomia a intuície, vie, čo je správne.  Ak by som mohla teraz Neznámej hľadieť do očí, povedala by som jej toto: „Ak ti, milá moja,  niečo ,nesedí‘ v tebe samej, ak sa už na počiatku vzťahu zamýšľaš nad tým, či je to správne alebo nie je, asi niečo nebude kóšer. Nie preto, že by si mala žiť v celibáte, ale možno preto, s kým tento celibát porušuješ. Rozumieš mi? Možno sa ti zdá, že máš výčitky preto, čo si urobila, ale v skutočnosti ti tvoje ja – tvoja intuícia – vraví, že nesprávne je to, s kým si to urobila. Ak by si nevedela, čo sa stane neskôr, asi by si mi vôbec nerozumela alebo by si mi neverila. Lenže ty už vieš, ako to celé dopadne, takže možno rozumieš a možno mi aj veríš.“ 
 My ženy sa tak veľmi snažíme zapôsobiť na okolitý svet, a hlavne na jeho mužskú časť, že zabúdame zapôsobiť na toho najdôležitejšieho človeka na tomto svete – na seba.

Nechápem, kde sa vo mne tieto zmiešané pocity vzali. Veď  po rozvode som mala niekoľkoročný vzťah, ktorý síce neviedol nikam, či viedol k rozchodu, ako som poznamenala, ale nevyvolával vo mne tieto pocity, výčitky. Možno preto, že v tom vzťahu som mala partnera nielen ja, ale aj môj syn... 

Tak vidíš, odpovedala si si sama. Niekedy stačí len nechať hovoriť svoje vnútro. Len mu dopriať trocha slobody prejavu. 
Ja som tomu svojmu vnútru tiež dlho zapchávala ústa. Keď Gregor vycítil, že sa naňho začínam dívať akosi ináč, že odrazu obraciam každé jeho slovo, váham so stretnutiami, pritvrdil. Nie však tak, ako by sa mohlo zdať – pritvrdil nehou, pozornosťou, kvetmi, telefonátmi, nečakanými esemeskami... Prosto, robil všetko, čo robí muž, keď si získava ženu. Odrazu mi prišlo denne aj desať správ, pričom predtým mu akosi nechýbalo moje mobilné číslo a svoje mi tiež nevynukoval. Napokon si ma získal. Namiesto toho, aby som ho nechala plávať, zamotala som sa... 
Ani ja neviem, ako sa „to“ stalo.  Usmievam sa. Možno práve preto rozumiem pocitom Neznámej. Nebola som na „to“ celkom pripravená, pretože som po „tom“ s Gregorom až tak netúžila. Zomlelo sa to nečakane ako v americkom filme. Nečakane pre mňa, samozrejme, nie preňho. On na to, kedy ma už konečne bude mať, čakal celé mesiace, ako sa mi raz priznal. 

Ak teraz v niekom evokujem dojem, že sa Gregorove správanie ku mne po tom, čo sme mali sex, zmenilo, tak má trošku pravdu. Len muž so skutočne poctivým záujmom o ženu nezmení svoje správanie len preto, že ju „už dostal“. Gregor sa zmenil. Nie veľmi, ale zmenil. Cítil, že som „namotaná“, ako sa len my ženy vieme namotať. Dnes to všetko vidím jasne, triezvymi očami, ale keby som to neprežila na vlastnej koži, keby som čítala listy od Neznámej bez tejto prípravy, ktovie, ako by som reagovala? Gregor mi dával lásku, ale vždy len po troške. Vtedy som však nechápala, prečo to robí. Tiež som sa čudovala, keď sme podľa neho „konečne“ prekročili hranicu od kamarátstva k mileneckému vzťahu, ako je možné, že mu stačilo stretnúť sa so mnou iba raz za čas?!