„Všetko v poriadku a nič nové,“ hlesla som a posunula som si hlboko vykrojený výstrih trochu vyššie. Zbadala som sa v zrkadle. Wow, to je zmena! Asi som to prehnala. Blúzka mi odhaľovala polovicu poprsia a okraje čipkovanej podprsenky. To nič, keď Roman zatvorí dvere, prehodím si sako a zapnem sa až po krk. Lenže on ich nezavrel. „Môžete na chvíľku? A kávu by som si prosil.“ Kriste! „Hneď som tam.“ Trasľavo som uvarila kávu, dvakrát som sa vrátila do kuchynky – raz po mlieko, potom som si uvedomila, že kávu s mliekom pije málokedy, tak som sa vrátila a vzala zabudnutý cukor. S kávou a blokom na písanie som vstúpila do šéfovej kancelárie. Pozrel sa na mňa, potom znova, no to už zízal a bolo jasné prečo. „Prezliekli ste sa? Výborné,“ povedal a ja som mu na stôl položila šálku s nápojom. „Máte krásnu postavu.“ Začervenala som sa, akoby mi verejne povedal, že mám nádherné bradavky, lebo takýto pokrok som nečakala ani vo sne. Skúmavo mi hľadel do tváre. Potom skĺzol do výstrihu. Nemohol však prehliadnuť moje líca, odrazu červené ako jabĺčka, a bolo očividné, že si to vychutnáva. „Líza, Líza... Ďakujem, posaďte sa. Budem od vás potrebovať...“ začal mi diktovať nové úlohy. Dopil kávu a zazvonila mu pevná linka. Chcela som prebrať hovor, ale zdvihol telefón sám. Nechcela som ho rušiť a sedieť tam ako buchta, tak som sa zdvihla na odchod. Roman čosi zanietene vysvetľoval. Podišla som bližšie k jeho stolu a načiahla som ruku, aby som mohla odniesť jeho prázdnu šálku. No položil ju tak ďaleko, že som sa po ňu musela natiahnuť. Nanešťastie som neudržala rovnováhu a takmer som sa rozvalila na jeho pracovný stôl v celej svojej kráse. Takmer, lebo som sa zachytila o jeho plece. Obtrela som sa oňho prsami, ani som si to nemusela chystať ako ďalší krok na to, aby som zaujala jeho pozornosť. Na chvíľu prestal rozprávať, zarazil sa, potom mi podal šálku. Opäť sa na mňa pozrel a usmial sa. Mala som pocit, že ma niekto oblial vriacou vodou. To sa mi teda fakt podarilo! Keby ma dnes videla Matilda, vytrhala by mi všetky vlasy. Do jedného!

X X X

„Poď, najeme sa.“ Matilda vybrala zo skrinky taniere a odkryla pekáč i hrniec s hotovou zemiakovou kašou. „Zjem hocičo, len nech je toho veľa,“ pípla som a len čo sme si sadli, zapichla som vidličku do kuraťa. „Mňam! Vonia nádherne!“ „Dala som tam viac byliniek ako zvyčajne,“ vysvetľovala mi sestra s plnými ústami. Bolo pol ôsmej a náš životný štýl si vyberal svoju daň. Kdeže by sme šli ešte do kina alebo zabaviť sa niekam na rande! Boli sme rady, že stojíme na nohách. Keď sme dojedli, mysleli sme už len na voňavú vaňu a veľkú posteľ... „Je úžasný,“ otvorila som tému, ktorá bola v posledných dňoch príčinou napätia medzi nami. Matilda prevrátila očami. „Neprovokuj ma, vieš, ako mi s ním lezieš na nervy.“ „Prečo?“ „Lebo si moja sestra, ľúbim ťa a bojím sa o teba.“ „Prečo? Nechce ma zabiť.“ „Len aby,“ utrúsila. „Bojím sa, že ti ublíži. Nie je typ pre teba, dobre ťa poznám, potrebuješ niekoho celkom iného. Muža-hrdinu, a nie slabocha, čo sa skrýva v kancelárii pred pipkami, ktoré večer predtým niekde balamutí alebo preťahuje.“ „To si prehnala, nemyslíš?“ prestala som jesť. „Potom mi tu nevyplakávaj!“ „Presne to mi vravela aj Maruška.“ „Múdra žena!“ „Nevyrývaj,“ odložila som príbor. „Len jedz, hádam nezačneš hladovať len preto, že nezdieľam tvoje pocity. Aj tak si už len kosť a koža, poriadne sa nenaješ, len beháš a snívaš. Zbláznila si sa doňho. No je to logické. Tu vidíš stále rovnaké ksichty, a keď stretneš mestského krásavca, tak sa ti o ňom začne aj snívať – a nemusí byť ani výnimočný. A ak si sa doňho naozaj rachla, tak sodoma-gomora! Nebudeš vnímať ani to, ak by mal okrem teba ďalších desať...“