Vždy to medzi nimi iskrilo. Milovala ho celé roky a zrazu sa pred ňou akýmsi zázrakom objavil. Vyzeral lepšie ako kedykoľvek predtým a bol milý. Inteligentný. Dobre sa s ním zhováralo. Jej reakcia bola normálna. Iba slepá a frigidná žena by nereagovala na Danteho De Mattea. Kara si bola istá, že nikdy predtým sa jej nedotkol. Zrazu zatúžila, aby to urobil znovu. Chvíľu uprene hľadela na Danteho ústa a potom mu opäť pozrela do očí. Ó áno, mal v nich hlad. A ešte čosi... akúsi nevyslovenú otázku. Naprázdno prehltla a odvrátila zrak. Zahľadela sa na tmavý dvor a ulicu s pouličnými lampami, ktorých jantárové svetlo rozháňalo hmlu. „Kara? Povedal som niečo zlé?“ Obrátila sa k nemu. „Čože? Pravdaže nie. Mám iba... zvláštny pocit, že sme sa opäť stretli.“ „Máš pravdu. Je zvláštny, no súčasne príjemný.“ Obdaril ju tisícwattovým úsmevom. Jasne v ňom videla pozvanie. Začínala zabúdať, prečo sa vlastne zriekla mužov. Nemala v úmysle zapliesť sa s Dantem. Rozhodne nestála o nový vzťah. A nebola ani trochu ostýchavá. Možno bolo načase, aby ukončila celibát, ktorý si sama vnútila. Ak obaja mali záujem, na malom flirte nevidela nič zlé. A možno z neho vznikne čosi viac...